SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Názor odborníka

Súčasná rodina a fenomén homosexuality


MUDr. Anton Rákay, lekár, spisovateľ

Slovenská verejnosť presvedčivo proklamuje vôľu integrálne sa začleniť spiatky do vyspelej rodiny európskych národov, pričom však nerozhodujú len ekonomické a politické aspekty, ale aj naša skutočne európanská intelektuálna kultivovanosť a schopnosť zbaviť sa petrifikovaných názorových prežitkov. Žiaľ, na mape nášho spoločenského vedomia stále pretrvávajú staroveké varovania typu HIC SUNT LEONES – zďaleka obchádzané a zahmlievané oblasti, najmä však tabuizované extertórium homosexuality. Hoci ju Benkert definoval už v roku 1869, dodnes málokto o nej hovorí naozaj fundovane. V povedomí mnohých ľudí sa degraduje na nechutnú chorobu, psychickú úchylku či pohoršujúci hriech, pričom erotické aktivity praktizované medzi mužom a ženou, sa v homosexuálnych vzťahoch démonizujú ako zvrátené a patologické.

Najostrejšie verdikty vynášajú moralizátori, ktorí v doživotne neprekročiteľnej asexualite sami nikdy nezažijú a ani nepochopia, že v najintímnejších okamihoch sexuálneho splynutia je prirodzené a teda i dovolené všetko, čo v obojstrannej harmónii rovnako vzrušuje i uspokojuje oboch partnerov. S čím recipročne obaja dobrovoľne súhlasia, čo neuráža, nepokoruje a neponižuje ľudskú dôstojnosť ani jedného z nich. Tieto Prírodou diktované zákonitosti sú pravdaže záväzné aj tam, kde ona sama vytvorila model odlišný od štandardu. Preto všetko, čo je morálne a normálne medzi mužom a ženou, musí byť rovnako prijateľné i medzi mužom a mužom či ženou a ženou.

Homosexualita je totiž nezvratné rozhodnutie Prírody ako odchýlka – ale nie hriech! Osobitosť – ale nie zločin či obscénna zvrátenosť! Rozdielnosť – ale v praktickom živote neraz mravnejšia ako mnohé z dehonestujúcich nerovnoprávnych vzťahov medzi mužom a ženou, legalizovaných úradníkom či pred oltármi akýchkoľvek Bohov. V takzvaných rodinách, v ktorých trpia všetci, najmä ale deti z nelásky splodené do vnútornej opustenosti emocionálnych samorastov. Slovom homosexualita je inakosť – ale nie diagnóza, či liečiteľná choroba, preto ju neeviduje ani Medzinárodná klasifikácia chorôb, registrujúca tisíce známych ochorení!

Monsignore Peter S. Elliott však homosexualitu považuje za liečiteľné nervové ochorenie pri defektnom vzťahu vyvíjajúceho sa dieťaťa k rodičom, alebo ako patologický prejav odpozorovaných väzieb iných jedincov. Vo veku, kedy adolescent ešte „nemá stabilizovanú pohlavnú identitu“, zostáva subjektom so zablokovaným sexuálnym vývojom – najmä ak žije výlučne s osobami rovnakého pohlavia.

Elliott pravdaže nepripomína, že také podmienky sú najmä v bohosloveckom seminári či kláštornej klauzúre rehoľníc. Elliott homosexualitu definuje ako „nezriadené objektívne Zlo“, pretože nie je orientovaná na plodenie ako jediné požehnané poslanie sexuality. Autor v zmysle encykliky VERITATIS SPLENDOR z roku 1993 tvrdí, že je liečiteľná cielenou duchovnou starostlivosťou. Akékoľvek seriózne klinické pokusy o liečenie homosexuality však úplne zlyhali.

– Bez efektu zostala transplantácia semenníkov od heterosexuálneho darcu, aplikácia hormonálnych preparátov či LSD.
– Kastrácia dokázala iba utlmiť erotické prejavy homosexuality, ale nelikvidovala jej samotnú podstatu.
– Freud skúšal tzv. „averznú metódu“ kombinácie premietania vzrušujúcich homosexuálnych scén a súčasného podávania silných emetík či dokonca elektrošokov. Neúspešné boli aj riskantné stereotaktické operácie mozgu.
– Isté výsledky dosahuje len psychoterapeutická tzv. „výchova k adaptácii“. Vyžaduje si silnú osobnostnú vôľu a cielenú motiváciu homosexuála, ktorý sa musí intenzívne citovo naviazať na osobu iného pohlavia ochotnú liečebne kooperovať. Subjekt musí dosiahnuť schopnosť vzrušenia pri intímnejšom kontakte s partnerom a navyše úplne pretrhnúť predošlé homosexuálne kontakty. Týmto sa asi v 20 % prípadov dosiahne stav „adaptácie“, v ktorom sa subjekt síce naučí správať sa heterosexuálne, ale homosexuálom pritom nezmeniteľne zostáva!

Vedecký výskum potvrdzuje, že homosexualita má výlučne vrodený, len vzácne dedičný, prírodou determinovaný základ, nezvratne zafixovaný v ontogenéze jednotlivca.

Preto gayovia i lesbické ženy žijú a cítia a konajú v absolútnom súlade so svojou vlastnou prirodzenosťou. Ich modus vivendi si teda vyžaduje dostatok pochopenia, tolerancie, ale aj odvahy konečne vybŕdnuť z bigotných sudcovských talárov a dôrazne odmietnuť zavádzajúcu tézu, že naša spoločnosť ešte nedozrela na akceptovanie gayovských či lesbických lások – pretože všetko na svete dozrieva len na dennom svetle a nie v tme stredovekých predsudkov.

Neinformovaný občan problém zvyčajne zužuje len na intimitu sexu a nevládze pochopiť, že partnerov rovnakého pohlavia spravidla spája výrazne pozitívny náboj úprimnej lásky, vernosti, oddanosti, obetavosti a empatie – teda práve to, čo tak často absentuje v heterosexuálnych manželstvách. Tieto citové väzby pritom enormne sťažuje veľmi zúžený okruh pri výbere najmú trvalého partnera, čo komplikuje budovanie krehkých a zraniteľných vzťahov poznačených precitlivenosťou, afektivitou a žiarlivosťou.

Podstatne menej sa darí analyzovať dôverné sféry spolužitia homosexuálnych žien. A. C. Kinsley tvrdí, že v USA lesbičky reprezentujú asi 9 %, v Nemecku 4 % a u nás len 1 % ženskej populácie. Emocionálne prežívanie týchto väzieb je oveľa krehkejšie, senzitívnejšie a ich erotická náplň je výrazne intenzívnejšia a vášnivejšia, pričom tieto vzťahy pred okolím zväčša účinne kryje pláštik jednoduchého priateľstva. „Rozvodovosť“ lesbických vzťahov je však vysoká. Na rozdiel od gayov lesbické ženy výrazne viac túžia po dieťati a keď dostanú šancu otehotnieť po umelom oplodnení, spravidla sú z nich tie najvzornejšie matky.

V civilizovanom svete sa o homosexualite hovorí celkom otvorene, vážne i s decentným humorom a tieto postoje úspešne búrajú čínsky múr hanblivého mlčania i súčasnej odmietavej oponentúry, ktorej ideové zdroje sú plné závažných protirečení. Napríklad List apoštola Pavla Rimanom (I, 21 – 38) formuluje tvrdé slová odsúdenia tých, ktorí

„…upadli do zvrátenosti… pričom ženy zamenili prirodzený styk s mužmi za protiprirodzený, aby si medzi sebou prznili telá… a podobne a muži sa rozpálili vášňou medzi sebou! Za svoje poblúdenia ponesú odplatu, lebo pášu veci, za ktoré si zasluhujú smrť! Nielen tí, čo to robia, ale aj tí, čo to schvaľujú!“

Ešte i po tisíckach rokov podľa záväznej dikcie nového Katechizmu katolíckej cirkvi „Sväté Písmo definuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť… ktorú v nijakom prípade nie je možné schvaľovať!“ Ibaže v to istom Katechizme, parafovanom pápežom, kánon 2.358 hovorí čosi zásadne iné: „Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Takýchto treba prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku ich nespravodlivej diskriminácie“. Teda "Roma locuta-causa finita!", koniec diskusie, hoci táto nečakaná tolerantnosť napokon neprekvapuje, lebo iba zrejme reflektuje údaje o častej homosexualite v prostredí kňazských seminárov, umožňujúcich dlhodobý blízky kontakt v komunite výlučne mladých mužov.

V súčasnosti ustavične pribúdajú krajiny usilujúce dôstojne, no zodpovedne kodifikovať partnerské vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia. U nás tieto tendencie stále narážajú na hysterické obštrukcie oponentov ignorujúcich antidiskriminačnú dikciu citovaného kánonu Katechizmu. Najzávažnejším protiargumentom pritom zostáva etický imperatív ochrany rodiny ako základnej bunky spoločnosti – najmä tej posvätenej sviatosťou manželstva v intenciách encykliky GRATISSIMA SANE z roku 1994.

Rodina ako symbióza muža, ženy a detí v prvotnopospolnej spoločnosti nejestvovala a nahrádzali ju voľné pohlavné vzťahy. Tie sa postupne pretransformovali na trvalejšie skupinové, neskôr párové manželstvá s patriarchálnou či matriarchálnou dominanciou. Utváranie monogamných zväzkov sa stalo základom pre porobenie ženy ako submisívneho subjektu v pozícii zotročeného indivídua, čo spolu s hromadením existenčných prostriedkov napokon determinovalo pojem rodiny.

Sociológ Luis Roussel v knihe „La famille incertaine“ však konštatuje, že v súčasnosti nerozlučiteľnosť a jedinečnosť zväzku medzi mužom a ženou už prestáva byť jedinou a nenahraditeľnou sociálnou normou. Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 44/82 pripomína, že „podoba a funkcia rodiny sa mení v závislosti od spoločenského prostredia jednotlivých krajín“. V štúdii La fa„mille en notre temps“ Jacques Suaudeau uvádza, že od prijatia citovanej rezolúcie v západnej Európe poklesol počet uzatvorených manželstiev až o 40 %.

Dnešná klasifikácia pojmu rodiny sa pomaly, no nezadržateľne presúva k akceptácii modifikovaného spoločenského konsenzu so štatútom voľného partnerstva. Táto trpká, ale realistická prognóza však iba reflektuje ustavične narastajúca rozvodovosť klasických manželstiev v Európe i u nás. Preto Roussel pripúšťa existenciu viacerých typov súčasnej rodiny, meniacej sa skôr už na konsenzuálne súžitie. Jednou z jeho modifikácií je aj nový model rodiny vo forme tzv. registrovaného partnerstva medzi osobami rovnakého pohlavia. V atmosfére ostrých svetonázorových konfrontácií už nezastaviteľne pribúdajú krajiny pristupujúce k variabilnej legalizácii tohto sociálneho a právneho pojmu. Preto aj našu legislatívu čaká neodvratný proces kodifikácie noriem, upravujúcich všetky homosexuálov zrovnoprávňujúce právne, sociálne, majetkové či dedičské aspekty a ich spoločenskú akceptáciu.

Najcitlivejším problémom pritom zostáva požiadavka legislatívne zodpovedne a citlivo riešiť podmienky výchovy detí z prípadného predošlého heterosexuálneho zväzku – najmä ak je dieťa rovnakého pohlavia ako súčasní „rodičovskí“ partneri. Z dieťaťa by totiž mal vyrastať homosexuál len ak je na to geneticky nezvratné predurčené. Zákon musí zabezpečovať právo homosexuálov nielen na výchovu vlastného, ale aj na adopciu cudzieho dieťaťa, najmä do zväzku lesbických žien a zaručiť možnosti aj umelého oplodnenia v súlade s normami platnými pre normosexuálnu ženu. Takto klasická rodina zostane síce základným, ale nie výlučne jediným zákonom chráneným a spoločensky rešpektovaným variantom.

Ibaže všestranná a cieľavedomá angažovanosť za poľudštenie prístupov k homosexuálom nemôže byť len záležitosťou prevažujúcich heterosexuálov. V súčasnosti pred homosexuálmi stojí kategorický imperatívna povinnosť zviditeľniť sa dôstojne, na úrovni, zodpovedne a decentne. Odmietať akýkoľvek im cudzí exhibicionizmus, predvádzanie intímnych prejavov na verejnosti, provokujúca nahota či hlučná manifestácia namiesto pokojnej fundovanej argumentácie v médiách. V nich sa stále objavujú nebezpečne zavádzajúce informácie jedným dychom hovoriace o homosexualite i pedofílii, hoci ide o nezlučiteľné pojmy. Homosexuáli sa musia ostro dištancovať od gayovskej či lesbickej prostitúcie extrémne zvyšujúcej riziká AIDS. Zásadovo a zreteľne sa odčleniť od narkomanov, alkoholikov, falošných antiglobalistov, anarchistov a asociálov – tak, aby ich ľudia s nimi nestotožňovali, ale učili sa homosexuálov spoznávať, tolerantne chápať a podporovať každú snahu o ich úplné a zákonné a sociálne začlenenie do našej spoločnosti.


Na margo
 
Anton Rákay predniestol túto prednášku na seminári s názvom Reprodukčné zdravie občianskej rodiny po vstupe Slovenska do EÚ, ktorý sme organizovali v septembri 2004.

Autor je prefesiou lekár ale zároveň úspešný autor viacerých kníh a tiež člen Spoločnosti PROMETHEUS.


Copyright © 2000—2009 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk