SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo IX.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[3. 8. 08]

Miloslav Ambrus

Nástup „neurodzenej“ dynastie Carolingiánovcov

Rímska cirkev si vyhliadla silnejšieho spojenca. Bol ním „neurodzený“ Dagobertov majordómus (správca kráľovského domu) Pipin Tlstý (nazývaný aj Krátky).

V skutočnosti však Dagobert I. nebol posledným merovingiánskym kráľom. Jeho nasledovníkov, Dagoberta II. a Childerica III. však už vtedy nazývali „lenivými kráľmi“ (les ois fainéants). A tak sa Pipin bez problémov uchopil moci, najprv ako regent. Pipinov syn Karol Martel sa ako jeho nástupca stal jednou z najhrdinskejších postáv vo francúzskych dejinách, keď jeho vojská v bitke pri Poitiers v r. 732 porazili útočiacich Maurov. Karola Martela za to vyhlásili „obhajcom viery“ a „spasiteľom kresťanstva“. Bol však vraj poverčivý a neodvážil sa sám vyhlásiť za kráľa. Až jeho nasledovníci, aby „zlegitimovali faktický stav“, sa poženili s merovingiánskymi princeznami. Karol Martel zomrel v r. 741. Až desať rokov nato jeho syn Pipin III. poslal svojich vyslancov k pápežovi (Zacharias) s otázkou: „Kto má byť kráľom? Muž, ktorý v skutočnosti drží moc, alebo ten, ktorý, hoci je kráľom, nemá vôbec žiadnu moc?“

Pápež sa vyslovil jednoznačne v prospech Pipina III. „Súhlasil“, aby sa stal kráľom Frankov, čím oficiálne zradil pol storočia predtým uzavretú pápežskú dohodu s Clovisom I.

Childerica III. zavreli do kláštora a aby ho ponížili a tak zbavili „magickej moci Merovingiánovcov“, ostrihali mu jeho dlhé posvätné vlasy. Štyri roky nato zomrel a potom sa už „nerušene“ začala vláda neurodzených Carolingiánov, ktorá vo Francúzsku pretrvala stáročia.

Pápež - zástupca Boha na zemi

V tom čase „objavili“ v Ríme takzvanú Konštantínovu donáciu, ktorú vraj urobil pri svojej (údajnej) konverzii ku kresťanstvu v r. 312 a ktorou vraj vymenoval rímskeho biskupa za „zástupcu Krista“, ponúkol mu postavenie cisára a odovzdal príslušné regálie.

Dnes už niet pochýb, že šlo o falzifikát, vypracovaný v pápežovej kancelárii, vtedy však mal tento „dokument“ nesmierny význam. Pápež ním dostal do rúk „najvyššiu svetskú, ako aj duchovnú autoritu nad celým kresťanstvom - Pontifex Maximus“. Fakticky sa teda stal pápež - cisár, s právomocou korunovať alebo zosadzovať vladárov, autoritou ešte nad nimi!

Pápež si to hneď odskúšal“ na Pipinovi III., ktorý - vedomý si svojej neurodzenosti - rád si nechal potvrdiť právo na kráľovskú korunu. Táto korunovácia nepozostávala len z položenia koruny na hlavu, ale hlavne z „pomazania“, ktoré sa vtedy ešte považovalo za dôležitú súčasť panovníkov, cez celý stredovek až do renesancie. Išlo o pohanský zvyk, ktorý prevzali predtým aj židovské sekty, a s „pomazávaním“ sa stretávame aj vo všetkých evanjeliách. Olej totiž mal nahrádzať krv, ktorá je, ako vieme, doteraz považovaná za symbol nástupníckeho práva všetkých „urodzených“ panovníkov.

No nie všetkým vládcom sa páčil (a páči) rituál, v ktorom sa majú skláňať pred pápežom, a tým uznať ešte akúsi inú moc nad sebou.

Neľahký boj pápežov o presadenie sa

Už nasledujúci Carolingián Karol Veľký (známy aj pod francúzskym pomenovaním Charlemagne) sa tomu zdráhal podriadiť sa a, ako píše jeho súčasník a osobný priateľ Eginhard, „radšej by nebol vstúpil do kostola v ten Vianočný deň, keby bol tušil, čo pápež zamýšľa“ (H. G. Wels: The Outline of History - The Whole Story of Man, vyd. Doubleday Comp., New York, s. 543).

Ale po poriadku: Pápež Lev III., poznajúc svoju neobľúbenosť v Ríme, poslal zaliečavo Karolovi kľúče od hrobu sv. Petra a zástavu, ako symboly suverenity nad Rímom a celým Talianskom. A keď ho na jednej procesii mestom (r. 799) dav zbil a doráňal, utiekol ku Karolovi Veľkému, ktorý ho nasledujúci rok (800) dopravil späť pod ochranou do Ríma.

Pápež na Vianočný deň pozval Karola do kostola Sv. Petra, kde mal všetko pripravené na vykonanie svojho úmyslu. Nečakane pristúpil k panovníkovi, kľačiacemu a pohrúženému v modlitbách, a nasadil mu cisársku korunu. Tak ho korunoval za cisára „obnoveného“ Rímskeho Impéria, premenovaného týmto na Svätú rímsku ríšu nemeckého národa. Tým sa mu však hneď dvojmo nezavďačil a všetko „zbabral“. Karol nielenže sa nechcel nechať korunovať mocou, vyvyšujúcou sa nad neho, ale nechcel ani byť cisárom Rímskej ríše, ktorá bola v nevraživom, ba nepriateľskom vzťahu (akože ináč než z mocenských dôvodov!) s Byzanciou. Silní byzantskí cisári, napr. Justinián, „ponižovali“ pápežov a nútili ich chodiť za nimi do Konštantinopolisu, a nie opačne, ako po tom pápeži túžili.

Karol Veľký sa totiž chcel stať vládcom nad celou Európou iným vyskúšaným a vtedy (i dnes v monarchiách) obvyklým spôsobom - dynastickým sobášom. Zamýšľal sa oženiť s byzantskou cisárovnou Irenou, a tak „bez vojenského ťaženia“ vládnuť na Západe i Východe Európy.

Toto pápež Lev III. pokazil a Byzancia neuznala Karolovo rímske cisárstvo až do r. 812. V r. 811 postihla totiž Byzanciu katastrofálna pohroma, keď bulharskí pohani pod vedením princa Kruma (vládnuceho v rokoch 802-815) vyplienili celý Balkán a napokon i Byzanciu. (Kruma si nechal urobil z lebky byzantského cisára Nicepharusa (Nikofora) pohár na víno! Ibidem, s. 545).

V Ríme v tom čase vládli vyslovene chaotické pomery. Morálka „dostávala svoje“. Svetskú i pápežskú moc strhol na seba patricij Thephylact, ktorého manželka Theodora bola milenkou pápeža Jána X. Jej „podarená“ dcéra Marozia v r. 928 uväznila matkinho milenca, ktorý vo väzení zomrel. Marozia potom urobila pápežom pod menom Ján XI. svojho nemanželského syna. Po ňom „nastúpil“ na trón sv. Petra jej vnuk ako Ján XII. Nuž a toho zasa zosadil nový nemecký cisár Otto, ktorý vtiahol do Ríma v r. 962, aby si vynútil aj titul rímskeho cisára. (Ibidem, s. 551-552).

Po tejto ukážke stretu záujmov medzi európskymi panovníkmi a pápežmi v ich vzájomnom permanentnom boji o moc - i v samotnom Ríme - prenesme sa na územie „najstaršej dcéry katolíckej cirkvi“, do Francúzska. Tam malo pápežstvo ešte stále veľké problémy s heretickými sektami a medzi nimi najmä s katarmi, usadenými pod Pyrenejami.

Nezbavili sa ani Merovingiánovcov svojou zradou v prospech Carolingiánovcov (ktorí odvodzujú svoje pomenovanie nie od Karola Veľkého, ale od jeho predka Karola Martela!). Lebo nositelia kráľovskej krvi rodu Dávidovho vraj nevyhynuli už spomínaným hanebným zlikvidovaním Childerica III. Podľa „dokumentov“ Sionského rytierskeho rádu (ktorý aj dnes ešte existuje, ako si podrobnejšie povieme neskôr!), uložených v parížskej Biblíothéque Nationale, bočná vetva Merovingiánovcov túto rodovú katastrofu prežila a stiahla sa do Aquitanie (dnešné juhozápadné Francúzsko).

Pre pochopenie treba uviesť, že keď Dagobertova keltská manželka Matylda v r. 630 zomrela, kráľ sa oženil znova s vnučkou vizigótskeho kráľa (ktorý vládol nad celým Španielskom a južným Francúzskom) Gizelou. Tá sídlila na hrade Rhédae (dnešnom Rennes-le-Chateau).

V celom tomto vizigótskom kráľovstve mala väčšinu sekta Ariánov.

Z manželstva Dagoberta s Gizelou sa narodil budúci kráľ Sigibert IV.

Priženený“ Dagobert ako kráľ veľkej Franskej ríše mal teda dve sídla, z nich však hlavné holo Stenay (ktoré sa predtým menovalo Satanicum, podľa pôvodného pohanského chrámu, zasväteného Saturnovi!).

Túto stručnú zmienku bolo treba urobil kvôli neskoršiemu pochopeniu toho, čo sa koncom minulého storočia dialo okolo Rennes-le-Chateau!


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk