SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo VIII.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[20. 7. 08]

Miloslav Ambrus

V kolekcii z Nag Hammadi sú aj ďalšie texty, ktoré v Biblii nenachádzame. Je tam spor medzi Petrom a Magdalénou, ktorý naznačuje roztržku medzi „stúpencami posolstva“ a „stúpencami krvi‘. Tak Peter hovorí Magdaléne: „Sestra, vieme, že Spasiteľ ťa miloval viac ako zvyšné ženy. Povedz nám slová Spasiteľa, ktoré si pamätáš - ktoré poznáš, ale my nie.“ (Ibidem, str. 472).

A ďalej, Peter sa obracia k ostatným učeníkom: ,Hovoril skutočne súkromne s tou ženou a nie otvorene s nami? Máme sa obrátiť a všetci ju počúvať? Dáva jej prednosť pred nami?‘ (Ibidem, str. 473).

A (nemenovaný) učeník odpovedá Petrovi: „Zaiste Spasiteľ ju veľmi dobre pozná. Preto ju viac miluje než nás.“ (Ibidem, str. 473). (V citátoch sa mieša prítomný čas s minulým!)

Ani Evanjelium podľa Filipa v Biblii nenájdeme. O Ježišovom sprievode sa v ňom napríklad hovorí: „Boli tri ženy, ktoré vždy sprevádzali Pána; Mária jeho matka a jej sestra a Magdaléna, tá čo sa nazývala družkou.“ (Ibidem, str. 135).

Jeden z prekladateľov sa prikláňal k tomu, že by sa „družka“ mala jednoznačne uviesť ako „manželka“, čo by pripúšťal ďalší Filipov text: „A družka Spasiteľa je Mária Magdaléna. Ale Kristus ju miloval viac než všetkých učeníkov a bozkával ju často na ústa. Zvyšok učeníkov bol urazený a vyjadroval svoj nesúhlas.“ (Ibidem, str. 138).

Najjednoznačnejšie sa Ježiš - podľa Filipa - vyslovil o manželstve a jeho úlohe. „Veľké je mystérium manželstva! Lebo bez neho by svet neexistoval. Teraz existencia sveta závisí od človeka, a existencia človeka od manželstva.“ (Ibidem, str. 139).

Filipovo evanjelium sa končí citovaním Ježišovho výroku v jeho takej častej kryptomluve: „Je syn človeka a je syn Syna človeka. Pán je Synom človeka, a syn Syna človeka je ten, ktorý je stvorený prostredníctvom Syna človeka.“ (Ibidem, str. 148).

Proti sektám - za jednotnú (a či nie „uniformovanú“?) cirkev

Cieľom tejto práce, ako sme už, povedali, nie je zaoberať sa otázkami viery! Vyššie uvedené malo iba poukázať na manipulovanie cirkevných činiteľov aj s tou trochou písomných záznamov z čias raného kresťanstva v záujme upevnenia ich postavenia v pohanskom Ríme, v ktorom, ako sme si už povedali, Cézara ešte za jeho života jeho stúpenci vyhlásili za Boha. Preto aj v prípade Krista to zdôrazňovanie jednoty boha-kráľa, oprávňujúce ho vládnuť formou všemohúcnosti. A naopak, úzkostlivé odstraňovanie všetkého, čo by z Krista robilo človeka – manžela - otca atd.

Už sme si dostatočne ukázali, že rímska cirkev bola v prvých storočiach našej éry len jednou z mnohých siekt a dokonca nielen málopočetnou, ale najmä svojím postavením vo verejnom živote slabou, nevplyvnou. Bolo treba veľa diplomatického úsilia (a dejiny potvrdzujú, že ešte viac intríg), kým sa cirkevným predstaviteľom podarilo získal si priazeň politických vodcov. Azda najenergickejším bol už spomínaný biskup gréckeho pôvodu Ireneus, ktorý tvrdo bojoval za presadenie rímskeho rítu z celého konglomerátu existujúcich siekt. On sa stal hlásateľom katolicizmu ako „jediného všeobecne platného vierovyznania podľa pevne stanovenej dogmy“. (Presadil preto aj fixovaný zoznam povolených spisov a osobne zostavil to, čo dodnes platí a čo poznáme ako Nový Testament.)

Ale presadiť sa rímskej cirkvi aj u cisára sa podarilo až po Ireneovej smrti (r. 202), keď sa rímski kresťania pridali v r. 313 ku Konštantínovi v jeho bitke o trón s Maxentiom v bitke pri Milonskom moste. Od toho dáta sa počíta - podľa cirkevných prameňov - víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom, čo však vyvracajú iné historické (svetské) pramene, dokumentujúce, že Konštantín zostal vyznávačom sýrskeho kultu Sol Invictus (Neporaziteľné Slnko). Tomuto „božstvu“ na počesť postavili z rozhodnutia rímskeho Senátu v Coloseu Víťazný oblúk, a nie Kristovi, ako dodatočne tvrdili kresťanské pramene. Kultu Neporaziteľného Slnka sa naopak rímske kresťanstvo muselo prispôsobovať, napr. opustiť sobotu ako cirkevný sviatok (zachovávaný podľa židovskej tradície) a prijať cisárskym ediktom r. 321 určený sviatok (nedeľu) na počesť Slnka, ktorý dodnes používajú viaceré svetové jazyky, napr. Sunday (angl.), Sonntag (nem.) a ďalšie. Aj azda najväčší kresťanský sviatok - narodenie Ježiša Krista - presunuli na 25. decembra - sviatok Natalis Invictus (Zrod Neporaziteľného Slnka, čiže po našom Slnovrat). Nuž veru, veľa toho ešte museli rímski kresťania preglgnúť, kým s odchádzajúcim Rímskym Impériom odišlo aj jeho vládnuce pohanstvo!

Rímski biskupi sa presadzujú

Až rok po Nicejskom koncile (r. 325), ktorý nariadil zničenie všetkých spisov, ktoré neboli cirkevnými predstaviteľmi schválené (Ireneov zoznam!), Konštantínov nástupca Constantius uznal rímskych kresťanov a daroval im Lateránsky palác, kde sa usídlili najvyšší kňazi - biskupi.

Ale až (či už?) v r. 384 sa biskup (Siricius) vyhlásil za pápeža, kým dovtedajší biskupi (od čias prvého - Petra) sa takisto považovali za zástupcov Boha na zemi, ale nemal im to kto priznať!

A potom nastal tvrdý boj o prvenstvo medzi všetkými, vtedy ešte hojne jestvujúcimi kresťanskými sektami. Boj, vedený všetkými prostriedkami, ako nás o tom presvedčí ďalší historický vývoj (zavraždenie „neposlušného“ Dagoberta, križiacke výpravy, masakre katarcov-albigénov, Bartolomejská noc, inkvizícia, odsúdenie heretikov, akým bol Ján Hus, protireformačné ťaženia atd. O všetkých bude aspoň stručná zmienka v ďalšom.

Pokračoval však aj „vnútorný“ boj o Petrov stolec. Bol celý rad pápežov i antipápežov (10) rímskej, avignonskej a pisanskej línie. Bolo preto treba nájsť si „svetských“ spojencov!

Už sme spomenuli, že prvým, s ktorým sa podarilo uzavrieť dohodu o „vzájomnej podpore“, bol merovingiánsky kráť Clovis I. Bola to však akási „dohoda z núdze“, lebo Merovingiáni boli príliš (aj pokrvne) spriaznení so židovskými exulantmi vo vtedajšej Franskej ríši. A ani samotný vznik tejto dynastie nevyhovoval pre prílišnú podobu vzniku (spoločnú však aj všetkým predchádzajúcim pohanským náboženstvám) vo „vysvetľovaní“ svojim veriacim, ako môže panna porodil boho-človeka, s podobou jediného Bohočloveka (Syna Božieho) - Ježiša Krista.

Podľa legendy totiž matka budúceho boha-kráľa Merovecha (nazývaného aj Meroveus, alebo vo francúzskej podobe Mérovée) sa raz kúpala v mori a hoci už boba tehotná od svojho manžela Clodia, bola vraj zvedená, alebo dokonca znásilnená, bližšie neurčenou nadprirodzenou, teda božskou - bytosťou „spoza mora“. Bol to vraj akýsi Neptún, podobný Quinstaurovi. Nuž, a tak sa teda krv zakladateľa prvej francúzskej kráľovskej dynastie zmiešala s krvou nadprirodzenej bytosti. Manžel Clodio sa s tým, znejme „v záujme veci“, zmieril.

Legenda, ako vystrihnutá zo starovekých bájí! Treba však pripomenúť, že to bolo ešte v čase v mysliach ľudí prevládajúceho pohanstva, ktoré malo priam záľubu v nadprirodzenosti.

Už sme hovorili o tom, ako ľahko pápežstvo porušilo dohodu s Merovingiánovcami, potom, čo kráľ Dagobert odmietol „tasiť meč“ v záujme cirkvi. (Wallace-Hodrill: The Long-haired Kings, str. 238).


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk