SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo VII.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[13. 7. 08]

Miloslav Ambrus

Boj s heretikmi

Nuž ale vráťme sa my zasa na začiatok nášho letopočtu, keď sa začalo nahlodávanie mocného Rímskeho Impéria zvonka i znútra. Zvonka nájazdmi barbarských kmeňov, znútra rozpadom „pohanskej morálky“ uzurpátora, žijúceho z okupovania takmer celého vtedajšieho známeho „civilizovaného“ sveta, a do toho vstúpivšej cudzej sekty, nazývajúcej sa kresťanskou podľa mena svojho učiteľa Krista, hlásajúcej celkom inú morálku.

Pre naše potreby z priestorových dôvodov sa nebudeme obšírne zaoberať životom v centre Rímskej ríše, samotnom Ríme. (Roma, toto pomenovanie, ak ho prečítate odzadu, vznikne vám slovo „amor“, ktoré v latinčine neznamená nič menej ako „láska“; my sa však dnes, žiaľ, nebudeme zaoberať láskou, ale nenávisťou. Nenávisťou tých, ktorí všetkými prostriedkami chceli zlikvidovať tých, ktorí mysleli inak a verili inak.)

Heréza - odpadlíctvo sa od samého začiatku nášho letopočtu šírilo aj potom, čo biskup Ireneus z hľadiska teologického a cisár Konštantín z hľadiska politického sa ortodoxne pokúšali túto vlnu zastaviť. Väčšina „odpadlíkov“ videla v Ježišovi smrteľníka, zrodeného z normálneho počatia, v najlepšom prípade proroka, ale nie božieho syna. Mnohí heretici sa odvolávali priamo na Pavla, ktorý v Liste k Rimanom označil Krista „telom pochádza z potomstva Dávidovho, ale svojím zmŕtvychvstaním preukázal sa mocným synom Božím“ (1:3).

Najvážnejšou herézou bol manicheizmus - akási zmiešanina gnostického kresťanstva s klbkom zoroasterských a mithraistických tradícií. Manicheizmus vytvoril istý Mani, ktorý sa narodil neďaleko Bagdadu v r. 214 v rodine spriaznenej s kráľovským domom Perzie. Otec ho uviedol do mystickej sekty, ktorá vyznávala asketizmus a celibát; stúpencov, ktorí nosili biele rúcha, krstili. Mani začal šíriť vlastné učenie a, podobne ako Kristus, bol svojou liečiteľskou mocou a schopnosťou „vyháňať zlých duchov“ (exorcizmom) čoskoro veľmi obľúbený. Jeho učeníci ho vyhlásili za nového Ježiša a priznali mu, že sa tiež narodil z panny, čo bolo v tých časoch nevyhnutné, aby niekomu priznali nadprirodzené vlastnosti a božský pôvod. Mani napísal veľa kníh, v ktorých označil v jednom rade Zarathustru, Budhu a Ježiša za svojich predchodcov. Tvrdil, že dešifroval Kristov učenie predkladané len v podobenstvách, a preto neveľmi zrozumiteľné. O Ježišovi hovoril ako o „synovi vdovy“ (čo prevzali aj slobodomurári!). Súčasne označoval Krista za smrteľníka a jeho božstvo považoval iba za symbolické „z dôvodu osvietenosti“. Rovnako ako Basilides, zakladateľ sekty „poznania“ Gnostikov - vyznávačov okultných vied. Basilides pôsobil v Alexandrii a tvrdil, že on vlastní tajné zápisky apoštolov Petra a Marka, a Mani i Basilides trvali na tom, že Ježiš nezomrel na kríži, kde ho vraj zastúpil jeho učeník. (Parrinder: Jesus in the Qur´an, str. 111).

V r. 276 na príkaz kráľa Maniho uväznili, stiahli z kože a sťali a, azda aby naozaj vylúčili jeho zmŕtvychvstanie, mŕtvolu ešte rozštvrtili a na výstrahu vyložili na oči verejnosti. Jeho martýrium však len dopomohlo k rýchlemu šíreniu sa jeho učenia v celom kresťanskom svete. Jeho stúpencom sa napr. stal aj sv. Augustín! Najviac Maniho škôl vzniklo v Španielsku, južnom Francúzsku, Taliansku a v bulharsko-gréckom regióne, kde potom vznikla sekta Bogomilov. Nie je vylúčené, že jej stúpencami mohli byť aj slovanskí vierozvestovia Cyril a Metod, lebo Bogomili sa nadšene venovali misionárstvu.

Ďalšou významnou odpadlíckou sektou boli Ariáni, pomenovaní podľa svojho zakladateľa, alexandrijského presbytera Ariusa, ktorý pôsobil v rokoch 318-335. Jeho spor s cirkvou bol jednoduchý. Tvrdil, že Ježiš bol prostý smrteľník a nič viac ako nadaný učiteľ.

Dôvodením, že Boh, ktorý je Všemohúci, nemôže predsa podstúpiť ponižovanie a svoju likvidáciu „hoci v podobe človeka“, Ariáni získali veľa stúpencov aj v západnej Európe, kde sa vládcom zapáčila táto zmiešanina s učením židovskej sekty Ebionitov (aramejský = chudobných), ktorí považovali Krista za proroka, schopného konal zázraky a stávať sa aj neviditeľným!

Hoci arianizmus Nicejský koncil v r. 325 odsúdil, cisár Konštantín zostal jeho „tolerantným stúpencom“ až do konca svojho života. Aj jeho syn a následník Constantius sa tiež bez rozpakov hlásil k arianizmu a zorganizoval protikoncil, ktorý rozhodol ortodoxných cirkevných vodcov vypudiť do vyhnanstva. V r. 360 vyhnali z Ríma všetkých ortodoxných kresťanov a hoci v r. 381 došlo v Ríme k zvratu, Ariáni neprestávali získaval stúpencov v provinciách. Získali pohanských Gótov, Suevov, Longobardov, Alanov, Vandalov, Burgunďanov i Ostrogótov. Napokon arianizmus prijali aj Vizigóti a za ich vlády sa arianizmus stal vedúcim kresťanským náboženstvom v Španielsku a južnom Francúzsku. Ak Ježišova rodina a priatelia skutočne našli útočisko v Gálii a ich vládcovia boli Ariáni, potom aj oni boli Ariánmi. Už aj preto, že Ariáni neboli nepriateľmi Judaizmu a neskôr ani Islamu.

(Vizigótski Ariáni neodmietli miešať sa so židovskými Ariánmi a napríklad kráľ Dagobert II. si vzal za ženu princeznú s jednoznačne semitským menom Bera.)

Politicko-mocenské záujmy boli však väčšie, a tak kráľ Clovis z vizigótsko-merovingiánskej dynastie uzavrel pakt s Rímom, hoci ešte aj jeho vnuk Chilperic sa hlásil k arianizmu.

Ariánsky pohľad na Ježiša je úplne zhodný s „moslimskou bibliou“ - koránom, v ktorom je spomínaný nie menej než 35-krát pod rôznymi pomenovaniami, ako „posol boží‘, mesiáš atd. V žiadnom prípade však nie viac, než smrteľný prorok, predchodca Mohamedov a hovorca jediného najvyššieho Boha. A tak ako Mani a Basilides aj Korán trvá na tom, že Ježiš nezomrel na kríži, „len si to vymysleli“. (Korán, 4:157)

Komentátori Koránu tvrdia, že na kríži bol Ježišov náhradník Simon Kyrenejský.

Epochálny nález (či podvrh?) v Nag Hammadi?

Toto tvrdenie naozaj súhlasí s pergamenom z takzvaných „zvitkov z Nag Hammadi“. (Tu sa treba pristavil vysvetlením, že v decembri 1945 istý egyptský roľník pri obrábaní pôdy pri dedine Nag Hammadi vykopal hlinený krčah, ktorý obsahoval 13 zvitkov, zviazaných kožou. Časť z nich z nevedomosti vraj použil na rozkladanie ohňa, časť sa dostala do rúk úradov a jeden vypašovali z Egypta na predaj. Kúpila ho Nadácia C. G. Junga. Obsahoval teraz už „preslávené“ Slovo Božie podľa Tomáša. Zvyšok nálezu získala egyptská vláda v r. 1952, ale až v r. 1961 skupina medzinárodných expertov preložila celú zbierku, pričom anglickú verziu zverejnili až v r. 1977. Ide vraj väčšinou o odpisy už známych textov, až na jediný zvitok, ktorý je starší než evanjeliá, uverejnené v Biblii - Novom Testamente. Cena nálezu však spočíva najmä v tom, že vraj ide o ešte neupravené, necenzurované texty cirkevnou hierarchiou, ako sú tie, ktoré poznáme z dnešnej Biblie. A tak napr. v Druhom pojednaní Veľkého Setha sa cituje táto priama reč Ježišova:

„Nepodľahol som im, ako zamýšľali... A nezomrel som v skutočnosti, ale na vzhľad, aby som nebol nimi uvrhnutý do hanby... Lebo moja smrť, o ktorej mysleli, že sa stala, (prihodila) sa im v ich omyle a slepote, pretože priklincovali ich muža na moju smrť... Bol to iný, ich otec, kto pil žlč a ocot; to som nebol ja. Udierali ma trstinou; bol to iný, Šimon, kto niesol kríž na svojich pleciach. Bol to iný, na koho položili tŕňovú korunu... A ja som sa smial ich nevedomosti... (J. Robinson: Nag Hammadi Library in Enghish, str. 332).


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk