SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo VI.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[1. 6. 08]

Miloslav Ambrus

Dejiny plné intríg

Pred 160 rokmi, v r. 1833, urobilo francúzske Ministerstvo verejnej výchovy nesmierne významné rozhodnutie - zozbierať, prehľadne zoradiť a spracovať všetky písomnosti z kláštorov, archívov, vidieckych knižníc a pod., skrátka všetok písomný materiál, vzťahujúci sa nielen na dejiny Francúzska, ale celého sveta. Tak vznikla francúzska Národná knižnica (Bibliothque Nationale). Podobnú záslužnú činnosť u nás vykonáva Knižnica Matice slovenskej.

Vo výbore, ktorý v Paríži vymenovali, aby dozeral na spracovanie knižných a archívnych materiálov, bol napr. i Victor Hugo.

Registráciou poverili dvoch odborných pracovníkov dovtedajšej Arzenálnej knižnice - Charlesa Nodiera a jeho bývalého žiaka Jeana Baptista Pitoisa.

Prvá kniha, ktorá využila archívnu zbierku, bola Od člena dozorného výboru Julesa Micheleta pod názvom Le Proces des Templiers a bola vyčerpávajúcim súborom všetkých písomností o cirkevnej inkvizícii a jej súdoch nad rytiermi Templármi.

Ďalší člen výboru, barón Emmanuel Rey nato publikoval viacero prác o križiakoch a Franskom jeruzalemskom kráľovstve. Až vtedy sa verejnosť dozvedela o tajuplnej organizácii Prieuré de Sion (Sionský rytiersky rád). Reyov výskum sa priradil k novej forme historických výskumov, ktoré v tom čase vznikali v Európe, najviac v Nemecku, a vytvoril vážnu hrozbu cirkvám a ich dogmám. Šírenie darwinizmu a agnosticizmu dokonca vyvolalo akúsi „krízu viery“. Dovtedy sa historický výskum väčšinou uspokojoval s legendami, tradíciami a osobnými spomienkami. Najznámejším príkladom nemeckej „teutónskej“ pedantnosti a tvrdohlavej vytrvalosti sa stalo objavenie Tróje, ktorú lokalizoval Heinrich Schliemann len dôkladným štúdiom Homéra.

Pravdaže, najnepríjemnejším pre katolícku cirkev bol kritický prieskum Biblie, ktorý sa stal najväčšou hrozbou Od čias Martina Luthera a hrozil novou schizmou.

Vatikán na tieto tendencie reagoval doktrínou o pápežskej neomylnosti (18. 7. 1870), ale k hnutiu modernistov sa pripojili aj vplyvné osobnosti vtedajšieho katolíckeho sveta, napr. Roger Martin du Gard z Francúzska alebo Miguel de Unamuno zo Španielska. Katolícka cirkev odpovedala, ako sa dalo očakávať, tomuto hnutiu s hnevom a silou a jeho stúpencov označila za slobodomurárov. Mnohých exkomunikovali a ich knihy dali na index zakázanej literatúry. V r. 1903 pápež Lev XIII. vytvoril Pontifikálnu biblickú komisiu a v r. 1907 Pius X. celé hnutie modernistov aj formálne odsúdil. Naopak, v Anglicku sa k hnutiu prihlásil William Temple, ktorý sa neskôr stal arcibiskupom Canterburským.Spomíname ho najmä preto, lebo bol priateľom kanonika A. L. Lilleyho, ktorého priateľ dostal do rúk „nevyvrátiteľný“ dôkaz, že „Ježiš nezomrel na kríži.“ Týmto „dôkazom“ zrejme bol už spomínaný Saunicreov pergamen a Lilleyho priateľom bol zasa abbé Émile Hoffet, ktorý sa s Lilleyom stretával za jeho pobytu v Paríži.

Pre nás zo zozbieraných dokumentov, ktoré sa do francúzskej Národnej knižnice dostali, sú osobitne zaujímavé písomnosti, vložené do zväzkov s označením Dossiers Secrets .(Tajné spisy). A z nich svedectvá o tom, že Bérengera Saunicrea, už spomínaného nálezcu pergamenu na hrade Rennes-le-Chäteau, o toto hľadanie požiadali emisári dosiaľ existujúceho Sionskeho rytierskeho rádu, majúceho záujem o obnovenie vlády dynastie Merovingiánov (samozvaných?!) pokračovateľov dynastie kráľa Dávida.

Ideológia ekléziastickej svetovlády

„Ideológ“ tohto hnutia, Hiéron du Val d‘Or, formuloval teóriu takzvaného etnarchického svetového poriadku, Čo preložené do zrozumiteľnej reči znamená - vytvorenie nového Svätého Rímskeho Impéria, ktoré by bolo „štátom zjednocujúcim všetky národy predovšetkým na duchovných základoch“. Podľa Hiérona du Val d‘Or by to bola „teokracia“ (božia vláda). Rozumej vláda cirkevných predstaviteľov, ktorí by nahradili svetských panovníkov, ako to bolo v starom Egypte, Izraeli atď., a v ktorej by sa doterajšie štáty zmenili na provincie, vodcovia ktorých by boli prokonzulmi v službách svetovej okultnej vlády, pozostávajúcej z elity. Pre Európu by tento „režim Veľkého kráľovstva“ zahrnoval v sebe dvojitú hegemóniu pápežstva a cisárstva - Vatikánu a Habsburgovcov, ktorí by boli „pravou rukou Vatikánu“. (Chaumeil: Triangle d‘or = Zlatý trojuholník, Paríž, str. 139). Túto ideu teokratickej Paneurópskej konfederácie, ovládanej dynastiou odvodzujúcou sa od samého Krista – Habsburgovcami - prekazila vraj „len“ I. svetová vojna, resp. jej výsledok.(The Holy Blood..., str. 435).

Treba pripomenúť, že Habsburský cisársky dom sa stotožňuje s Lotrinským vojvodstvom, posledným útočiskom merovingiánskeho kráľa Dagoberta, ktorého - ako neposlušného syna cirkvi - zavraždili. Túto kráľovraždu vysvetlil a zdôvodnil vo svojom liste franský prelát biskupovi Wilfridovi z Yorku. (Wallace-Hadrill: The Long-haired Mings, str. 238). Pravda, o dve storočia neskôr (r. 832) ho exhumovali a znova pochovali v novopostavenom kostole, ktorý pomenovali kostol svätého Dagoberta, lebo ho súčasne - naprávajúc chybu svojich predchodcov - metropolitná konkláva aj kanonizovala. (Právo „vyhlasovania svätcov“ si pápeži „vydobyli“ - ako postupne aj iné výsady - až v r. 1159). (The Holy Blood..., str. 264).

Habsburský dom sa oficiálne spojil s Lotrinským domom sobášom Františka Lotrinského s Máriou Teréziou. František „vyženil“ titul cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa (ktorý Vatikán odmietol Márii Terézii, pretože bola žena, hoci pôvodne Habsburgovci získali tento titul tiež ženbou, keď si Albert V. vzal za ženu dcéru cisára Žigmunda, kráľa českého a uhorského) a Mária Terézia dostala Habsburgovcov do pokrvnej línie Merovingiánovcov. Keďže svoju dcéru Máriu Antoinettu dokázali vydať za Ľudovíta XVI., rátali Habsburgovci, že spojením sa ešte aj s vládnucou dynastiou Bourbonovcov vo Francúzsku si perfektne zabezpečia nárok na celoeurópsky cisársky trón. A to podľa známeho a osvedčeného hesla Habsburgovcov: „Nech iní vedú vojny, ty šťastné Rakúsko sa zasnubuj!“ Čiže zisk území a bohatstiev iných ženbou je oveľa ľahší ako vojnou, ktorá sa dá aj prehrať!

Ale „prekazila“ to Veľká francúzska buržoázna revolúcia (gilotínovaním Ľudovíta XVI. i Márie Antoinetty). A napokon to ešte „dorazil“ aj Napoleon, keď prinútil (r. 1806) Františka II. vzdať sa titulu cisára Svätej rímskej ríše a zostať iba Františkom I., cisárom Rakúska. (The Holý Blood..., str. 428).

Ako sme si už na začiatku nášho rozprávania povedali, ostatný (nie posledný?) Habsburg Otto sa však dosiaľ nevzdal nádejí na trón a keby sa toho nemal dožiť, „zaúča“ do tejto úlohy pre istotu svojho syna.

Aby si Habsburgovci „naozaj zaručili“ oprávnenosť nároku na merovingiánsko-dávidovský svetovládny trón, podopierajú tento svoj „nárok“ aj proroctvom „najslávnejšieho veštca všetkých čias“ - Nostradama. Zamlčujú však pritom, že to bol odchovanec Orvalského opátstva, ktoré vždy bolo „ideologickým centrom“ Siónskeho rytierskeho rádu.


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk