SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo V.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[18. 5. 08]

Miloslav Ambrus

Pisatelia evanjelií, ale zrejme najmä ich upravovatelia, si s presnosťou výrokov, ale aj iných dokumentov, ťažkú hlavu nerobili. Napokon, ako sme si už povedali, robili to veľmi dlho po udalosti a z rozprávania iných. A tak im napríklad nevadilo, že Sanhedrin (Rada židovských veľkňazov a starších) sa podľa židovských zákonov nesmela schádzať a súdiť „V predvečer Pesachu“ (ako tvrdia evanjeliá). Mohli to „vo vlastnej kompetencii“ urobiť inokedy, s právom trestu smrti ukameňovaním (ktorý v moslimskom svete platí a uplatňuje sa niekde, ešte nedávno napr. v Saudskej Arábii, dodnes.)

Ale ukameňovanie by malo za následok skutočnú fyzickú smrť odsúdenca, po ktorom by nemohlo dôjsť k žiadnemu sňatiu z kríža a následnému zmŕtvychvstaniu!

Nepravdou je napokon aj to, že na sviatok Pesachu (Veľkej noci podľa kresťanstvom prevzatej tradície) rímski okupanti prepúšťali (omilosťovali) jedného väzňa podľa výberu davu.

Znalci tohto historického obdobia sa zhodujú, že upravovateľom evanjelií išlo o zámerné bagatelizovanie Pilátovej zodpovednosti za Ježišovu smrť, a naopak, prenesenie viny na domáce židovské obyvateľstvo. V skutočnosti však Krista neodsúdili, podľa historika profesora Brandona - za previnenia voči judaizmu, ale za „zločiny voči Rímskemu impériu“. (Brandon: Jesus and the Zealots, str. 328 a Trial of Jesus, str. 34).

Neveľmi presvedčivá je aj 15. kapitola, 21-40, Evanjelia podľa Marka, popisujúca Kristovo ukrižovanie, smrť i pohreb.

Ponajprv - Ježiša neukrižovali na obvyklom mieste ukrižovávania - pustom Lebečnom mieste (Golgota) - čo akosi nezaregistrovali neskorší prepisovatelia evanjelií - ale „v súkromnej záhrade Ježišovho »tajného žiaka« Jozefa z Arimatie, a takisto do jeho súkromného hrobu, v ktorom ešte nikto predtým neležal, »pochovali« odsúdenca Ježiša Krista.“ (Evanjelium podľa Jána, 19:41).

Úplne predčasné sňatie Ježiša z kríža, vymykajúce sa už spomínaným prísnym rímskym pravidlám ukrižovania - na žiadosť Jozefa z Arimatie - má veľa trhlín. Stalo sa tak iba po niekoľkých hodinách, ešte pred polámaním Ježišových končatín, keď odsúdenci ešte bývali živí. Evanjelium podľa Marka (15:25-34) hovorí, že „Keď ho ukrižovali, boli tri hodiny. O deviatej hodine zvolal Ježíš veľkým hlasom: »Eloi, Eloi, lama sabachtani? (Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?) Ale hneď na to (15:42-45) evanjelium popisuje: „Keď sa zvečerilo, prišiel Jozef z Arimatie, vznešený radca, ktorý tiež očakával kráľovstvo Božie, smelo predstúpil pred Piláta a prosil o Ježišovo telo. Pilát sa podivil, že už zomrel; zavolal si stotníka a opýtal sa ho, Či už dávno zomrel. A keď! sa to od stotníka dozvedel, daroval mŕtvolu Jozefovi.“

Originálny grécky text Markovho evanjelia hovorí o Jozefovej žiadosti o Ježišovo živé telo (soma), kým Pilát (omylom? -zámerne? – z nedbalosti? - podplatený?) vydal odsúdenca s použitím výrazu ptoma, čo znamená mŕtvolu.

Ale aj tak všetko toto odporuje historickým faktom, podľa ktorých telá ukrižovaných nesmeli byť pochované, ale ponechané na kríži niekoľko dní na výstrahu? To sa údajne nemuselo dodržiavať pred veľkými sviatkami, akým Pesach bol!

(O Jozefovi z Arimatie stredoveká legenda hovorí, že bol prechovávateľom Svätého Grálu (kalicha, z ktorého Ježiš dával piť víno svojim učeníkom na poslednej večeri so slovami: Pite všetci z neho, lebo toto je moja kry (novej) zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov (Evanjelium padla Matúša, 26:27-28). Tento rituál sa v ničom nelíši od rituálov, ktoré - ako sme si už povedali - používali všetky predkresťanské sekty na Strednom Východe).

Táto pripomienka v súvislosti s Jozefom z Arimatie a Svätým Grálom (kalichom s kráľovskou krvou) je síce opäť predbehnutím ďalšieho historického sledu, v ktorom bude hral nesmierne dôležitú úlohu v stredovekých dejinách, ale dokonca aj v súčasnosti, lebo Jozef z Arimatie Svätý Grál vraj zaniesol až do Anglicka, kde si na tom základe ešte dnes určité rody (ktoré, to si povieme až na konci tohto rozprávania) nárokujú na „dedičstvo svetového kráľovstva Ježišovho z rodu kráľa Dávida a Abraháma! Preto táto zmienka.

Čo sa stalo s Ježišom?

V našom rozprávaní o búrlivých udalostiach v Rímom okupovanom Izraeli sme sa dostali až k poslednému stretnutiu Ježiša s jeho učeníkmi po jeho „zmŕtvychvstaní“, ako sa o tom píše v evanjeliách, najobšírnejšie podľa Jána. Ale tam sa stopa po Ježišovi v podstate končí, okrem niekoľkých „zjavení“, napríklad na Tiberiatskorn mori, Márii Magdaléne, neveriacemu Tomášovi atd.

Kam sa uchýlil Ježíš? A kam jeho blízki, učeníci a priatelia? Biblia sa zmieňuje o Petrovi, ktorý odišiel do Ríma, kde zomrel ako martýr, ako o tom píše v už spomínanom liste svojmu žiakovi Theodorovi biskupovi biskup Klement. (Tento list, mimochodom, nie je zaujímavý iba dôkazom o Klementovej „morálke“.) „Lebo nie každá pravda je pravdou, a ani nemožno pravdu podľa ľudskej mienky považovať za pravdu pred tou, ktorá je pravdou podľa viery.“ (M. Smith: Secret Gospel, str. 14), ale aj tým, že nás informuje o tom, ako Marek vzal z Ríma so sebou okrem svojich aj Petrove poznámky a priniesol ich do Alexandrie. Petrove „poznámky“ tamojší cirkevní predstavitelia spracovali do dvoch listov, ako ich poznáme z Biblie, ale Markove, ktoré im zveril na smrteľnej posteli, zostali nepublikované, dokonca zámerne, ako sme už spomenuli ešte pri prvej zmienke o Klementovom liste Theodorovi. (The Holy Blood ..., str. 334-335, 384).

Podľa niektorých indických a islamských legiend Kristus sa dožil zrelého veku a zomrel kdesi v Kašmíre (The Holy Blood,.. str. 378).

So zaujímavým tvrdením (na ktoré sa však treba pozerať veľmi kriticky, ak nie s úplnými pochybami!) prišiel austrálsky novinár Joyce, ktorý vo svojej práci (Jesus Scroll, str. 22) píše, že pri svojej návšteve v Izraeli bol požiadaný, aby vypašoval z krajiny ukradnutý zvitok, nájdený pri vykopávkach známej starožidovskej pevnosti Masada. Odmietol to, ale zvitok vraj videl. Bol podpísaný Yeshua ben Ya ‘akob ben Gennesareth. Jeho „autor“ o sebe napísal, že je 80-ročný a že je „posledný oprávnený kráľ Izraelu. (V preklade to znamená - Ježíš Genezaretský, syn Jakuba). Podľa Joycea by to mal byť Ježíš Nazaretský!

Francúzsky kňaz Bérenger Sauniere vraj našiel koncom minulého stor. na hrade Rennes-le-Cháteau „nezvrátiteľný dôkaz, že Ježiš ešte v r. 45 nášho letopočtu žil. Do svojej smrti však Sauniere nikomu „neprezradil“, kde mal Kristus žiť! Malo to vraj byť v Egypte, v Alexandrii, kde v tom čase žil aj mudrc Ormus, ktorý vraj vytvoril kresťanské učenie, spojac ho s predkresťanskými mystériami. Zo Sauniereovho okruhu tiež vzišlo, že mumifikované Kristovo telo sa vraj dodnes nachádza kdesi v okolí Rennes-le-Cháteau „len preto“, lebo sa nepodarilo, čo do lokality, dešifrovať Saunierom nájdený pergamen s nápisom IL EST LÁ MORT (On je tam mŕtvy).

Sauniere sa asi opieral o tradované tvrdenia, že Ježišovi blízki tajne opustili (ako vtedy Židia hromadne opúšťali) Judeu a vylodili sa v Gaulskom (neskoršie Gália) prístave Massilli (dnešný Marseille), kde sa už pred nimi usadilo mnoho židovských utečencov zo Zasľúbenej zeme.

Boli vraj medzi nimi Jozef z Arimatie, dokonca „vzkriesený“ Lazar, ale hlavne Magdaléna a ona, nie Jozef z Arimatie, mala Ježišov kalich, symbolizujúci kráľovskú krv (po fr. sang royal), ktorý sa v stredoveku stal legendárnym Svätým Grálom (sangrál, fonetická skomolenina z vyššie uvedených dvoch francúzskych slov.)

Či už ide - z nášho terajšieho pohľadu nepochybne - o poriadne za vlasy pritiahnutú legendu, nie je dôležité. Podstatné však je to, že sa na tom založil celý ďalší mocenský zápas svetskej a cirkevnej moci (ak chcete ľubovoľne i opačne!), ktorý siaha až do súčasnosti.

Dokazovanie prvenstva nároku cirkvi na Krista-kráľa, ako „predovšetkým božieho syna“ - a kráľovskej dynastie Merovingiánov zasa ako legitímneho pokračovateľa jediného „Bohom vyvoleného“ rodu Dávidovho, ktorý má vládnuť nad celým svetom, stálo v priebehu ostatného dvojtisícročia životy nespočetných obetí! Lebo to, čo sa označovalo a dodnes označuje za boj o svätú vec, nebolo a nie je nič iné, než boj o moc!


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piatá časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk