SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo IV.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[11. 5. 08]

Miloslav Ambrus

Hľadanie pravdivosti údajov

Zdalo by sa, že po tomto zistení už ani nie je potrebná akákoľvek komparácia údajov z Biblie s inými historickými spismi a že čitateľovi netreba pripomínať, alebo dokonca vysvetľovať či vyvracať rôzne biblické zázraky, pripisované Ježišovi.

Táto práca nemá úmysel zaoberal sa vecami viery, neviery; to je a vždy bolo najvnútomejším presvedčením ľudí, za ktoré boli ochotní položiť život. Tak, ako sa kresťanstvu nepodarilo vymazať prastaré pohanské zvyky a rituály a radšej ich teda tolerantne prevzalo, tak sa ani v novoveku nemôže nikomu podariť vymazal túto tradíciu ani „nariadením zhora“.

Súhrnom historických skutočností chceme však poukázať na ich politickomocenské zneužívanie. Preto sa nebudeme vracať k rôznym Ježišovým zázrakom premeny vody na víno, nasýtenia zástupov, chodenia po mori atd., ktorými oplýva predovšetkým Evanjelium podľa Jána, najmä keď už poznáme „tajomstvá“ sugescie, hypnózy atď.

Treba sa však vrátil do okupáciou trápenej Judey Ježišových čias, osvetliť si niekoľko skutočností v podstate potvrdzujúcich Ježišovu oddanosť šíriť základné zásady morálky, spolunažívania ľudí v nebeskom kráľovstve - v láske a porozumení, bojovať proti krajnostiam a najmä zlu. Pri čítaní Biblie sa chvíľami zdá, že toto bolo u Ježiša prvotným a že jeho neskoršie dovolávanie sa titulu Židovského kráľa je dielom iných autorov, najmä ak si spomenieme na úplnú protirečivosť Evanjelií podľa Matúša a Marka, pokiaľ ide o Ježišov pôvod. Vezmime aj za historickú skutočnosť, že Pontský Pilát mu priznal, aj v podmienkach rímskej okupácie, titul „Iesus Nazarenus Rex ludeorum“ (Ježiš Nazaretský Kráľ Židovský) a že v tom nebol iba posmech.

V súvislosti s „túlavým učiteľovaním“ Ježiša Krista treba však napríklad pripomenúť vtedy platný mišnaický židovský zákon, že učiteľom môže by len ženatý muž. Biblia explicitne nehovorí o ženatom Ježišovi, ale na mnohých miestach uvádza, že v jeho sprievode sa neustále nachádzala Magdaléna (Mária z Magdaly) a „iná“ Mária. Ktorá z nich bola „len učeníčka“ a ktorá manželka? Ježiš sám o manželstve hovorí, že „bez neho by svet neexistoval“ (majúc nepochybne na mysli život ľudí po ich vyčlenení sa z živočíšnej ríše). (Ale podrobnejšie o tom až ďalej, keď budeme hovoril o gnostických evanjeliách, nájdených pri Nag Hammadi.)

Treba tiež vysvetliť pomenovanie Mesiáš, ktoré sa zvykne u nás prekladal ako Spasiteľ. Je to však len grécka podoba slova Christos, čo v hebrejčine zasa neznamená nič iné než „pomazaný“. A pomazaným mohol byť len „zasvätený“ (veriaci). Teda vlastne už aj prvý židovský kráľ Dávid bol, ako Kristus, i kristom i mesiášom. Ešte aj za rímskej okupácie nazývali v Judei aj veľkňazov ako Veľkňaz-mesiáš, alebo Veľkňaz-kristus. Táto zmiešanosť vládcu-kráľa a kňaza-kráľa veľmi vyhovovala (a zdá sa, že i dnes by vyhovovala!) ambicióznym „neurodzeným“, neraz samozvaným (vzájomné zosadzovanie sa pápežov v stredoveku). Ak teda biskupi z raného kresťanstva neprestali súperil, dokiaľ sa nedostali na samú špicu (pápežstvo - Gregor Veľký, r. 590), bol to len boj o postavenie ešte nad svetských kráľov a cisárov, lebo veď ktosi ich musel „potvrdiť“ (pomazať a neskoršie korunovať)l A keďže urodzení (neraz aj neurodzení!) boli a sú dodnes korunovaní „z Božej milosti“, jej sprostredkovateľom - logicky - nemôže byť nikto iný ako jeho „zástupca na zemi“ (Pontifex Maximus - Najvyšší vládca), titul, ktorý si pápeži prisvojovali podľa „zbožštených“ rímskych cisárov. (Rituálu v podobe omše Te Deum sa dodnes podrobujú hlavy štátov, vrátane nášho.)

Táto „Logika“ viedla k ďalšiemu vývoju večného boja cirkvi s panovníkmi o moc, ako si o tom pohovoríme na základe historických faktov neskôr!

Pre už spomínanú sektu Horlivcov (preklad umožňuje použil aj výraz Fanatikov!) však v podmienkach rímskej okupácie bol každý veľkňaz-mesiáš iba bábkou v rukách cudzej moci, a preto to očakávanie príchodu „strateného kráľa“ - Mesiáša, ktorý izraelský ľud oslobodí spod cudzej tyranie. Toto očakávanie pokračovalo aj po Ježišovom ukrižovaní, ktorého súčasníci vôbec nepovažovali za bohočloveka a v r. 66 vyvolali nové povstanie proti rímskej okupácii na privítanie bezprostredne očakávaného Mesiáša. Neprišiel, ale napriek tomu, či práve preto, sa to zopakovalo ešte v r. 132. Ani vtedy Mesiáš neprišiel, zato Židia boli definitívne zdecimovaní a vyhnaní (po koľký už raz!) zo Zasľúbenej zeme, o čom sme si stručne už povedali a oveľa viac si povieme neskôr.

Už sme sa zmienili, že z Biblie ťažko možno zistil Ježišov vzťah k ženám z jeho okolia. Evanjeliá sa o ňom nevyslovujú jasne, a preto treba siahnuť po iných dobových prameňoch. Najpravdepodobnejším by sa mohol zdať údaj, podľa ktorého Magdaléna pochádzala z kmeňa Benjaminov a Ježišovo spojenie s ňou aj záujmové dynastické prepojenie dvoch významných izraelských kmeňov. Aj sv. Pavol bol z kmeňa Benjaminov, o čom sám píše v Liste k Rímskym (11:1). Takéto politické sobáše sa neskôr stali aj medzi kresťanskou aristokraciou Európy pravidlom, ktoré sa účelovo dodržiava doteraz.

Treba však pripomenúť, že Evanjeliá Matúša, Marka a Jána uvádzajú Magdaléninu prítomnosť aj pri Ježišovom ukrižovaní, nie však „inej Márie“. Aj priniesť odkaz Od zmŕtvychvstavšieho“ Krista učeníkom bola poverená Magdaléna, ktorá sa dostavila k hrobu hneď druhý deň ráno. Jej ako jedinej žene sa Kristus „zjavil po zmŕtvychvstaní. (Evanjelium podľa Jána, 20:16-18). Táto skutočnosť bude mať ešte nesmierny význam v našom ďalšom rozprávaní.

Ale nepredbiehajme opäť sled udalosti a vráťme sa k Ježišovmu súdu a ukrižovaniu.

Ukrižovanie a „zmŕtvychvstanie“

Z evanjelií už vieme, že Ježiša prišli do záhrady Getsemanskej zajať židovskí veľkňazi, staršinovia a ich pomocníci „s mečom a kyjmi“. Predviedli ho pred veľkňaza Kaifáša, ktorý „roztrhnutím rúcha“ odsúdil Ježiša za rúhanie, lebo sa vydával za „syna toho Požehnaného“. (Evanjelium podľa Marka, 14:61-64).

Nie je známe, aké rímske zákony Ježiš mohol porušil, ale v okupovanej krajine musel byt odsúdený podľa nich. Tie striktne vyžadovali, aby to boli zločiny proti cisárstvu, ak má byť za ne vynesený trest smrti. Hoci evanjeliá vykresľujú Ježiša ako apolitickú bytosť, Pilát ho napokon na ukrižovanie odsúdil. Ukrižovanie však muselo - podľa dobových rímskych prameňov - prebehnúť podľa prísne stanoveného postupu. Odsúdenec musel byť najprv zbičovaný, rozpažené ruky pripevnené remencami alebo klincami na brvno, založené na šijú a plecia. Potom odvedený na miesto popravy. Brvno (v podobe kríža) potom vztýčili a obeť nemohla dýchal, ak jej neupevnili, či nepriklincovali nohy. Silný jedinec takto v mukách mohol prežiť najmenej deň-dva, ba až týždeň. Takto ho „na výstrahu“ nechali visieť, len „z milosti“ niektorým polámali končatiny, aby im urýchlili smrť.

Scénu pred Pilátom podrobnejšie popisuje Evanjelium podľa Marka (15:1-15). Keď sa zhromaždených židovských veľkňazov, zákonníkov z celej Rady, Pilát vraj spýtal, či nechcú, aby ho omilostil, kričali: „Ukrižuj ho“ a prepustil „lotra“ Barabáša.

Bolo to naozaj tak, alebo sa za Markovým evanjeliom skrýva ruka neskorších upravovateľov. Dokonca ani tu anglický preklad, podľa ktorého je zrejme robený aj náš slovenský, nie je spoľahlivý. (Biblia, vydaná Slovenskou evanjelickou cirkvou a. v. v Spojených biblických spoločnostiach, Londýn 1979). Na otázku Piláta „či si ty kráľ‘ židovský?“ Ježiš vraj odpovedal: „Ty hovoríš.“ V gréckom originálnom texte však stojí: „Správne si povedal.“


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk