SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo II.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[27. 4. 08]

Miloslav Ambrus

Z 12 siekt, spomínaných v predchádzajúcej časti, vraj Hospodin označil za svojho miláčika len patriarchu Benjamina a jeho kmeň (Piata kniha Mojžišova - Deuteronomia, 33:12). Nebolo sa preto čo čudovať žiarivosti ostatných kmeňov. Kmeň Benjaminov vlastnil územie, na ktorom vzniklo sväté mesto Jeruzalem dávno predtým, než sa ho zmocnil násilím kmeň kráľa Dávida. Hospodinovho miláčika zvyšných 11 kmeňov tak znenávidelo, že medzi nimi na jednej strane a Benjaminmi na druhej vznikla krvavá vojna, podľa biblickej báje (kniha Sudcov) vraj preto, lebo benjaminovci vzali pod ochranu uctievačov boha Baala, ktorí znásilnili družku jedného Levita, a odmietli ich „vydať spravodlivosti“. V tejto vojne boli Benjamini takmer vykynožení, okrem tých, ktorým sa podarilo utiecť do cudziny, presnejšie na grécky Peloponéz - do Arkádie, kde sa spojili s arkádskym kráľovským rodom, a na začiatku kresťanstva emigrovali ďalej po Dunaji a Rýne do novej „zasľúbenej zeme“ - Lotrinska.

Najbojovnejší zo židovských kmeňov z rodu Abraháma a Dávida, najagresívnejšie presadzujúci prepojenie svetskej a duchovnej moci, strhol na seba vládu v novovzniknutej časti rozdelenej krajiny - v Judei. Z tohto kmeňa pochádzal aj Ježiš, ktorý sa považoval za židovského kráľa z vôle Boha - svojho otca.

Aj keď sa teraz dopúšťame predbiehania sledu udalostí, práve na tomto tvrdení založil merovingián Godfroi de Bouillon svoje „dedičské právo“ na Jeruzalem. Tým, pravda, dal súčasne svetu najavo, že Merovingiáni sa hlásia k semitskému - židovskému pôvodu. O tom, že sa nemienil vrátiť zo „svojho Jeruzalemského kráľovstva“ späť do Francúzska, svedčí, že sa zbavil svojho majetku a na ochranu vydobytého Jeruzalema vytvoril Sionský rytiersky rád.

Vráťme sa však celé tisícročie späť a sledujme udalosti v Zasľúbenej zemi po už spomínanej krvavej bratovražednej vojne. Pripomeňme si v stručnosti, že čo kmeň, to iná sekta, pomaly sa však odpútavajúce od kultu boha Baala, ktorému dávali vlastné prívlastky. Tak bol Baal-pear, Baal-hazor, Baal-hermon a ďalší. Tento synkretizmus - spoločné vyznávanie jednej viery - kultu Baala, s jeho odpudzujúcim uplatňovaním takzvanej svätej prostitúcie, hrôzostrašným obetovaním vlastných detí atd., vyvolal odpor vtedajších „reformátorov“.

V stručnosti spomeňme aspoň niekoľko vtedajších významnejších siekt, ktoré mali svojich učiteľov, učeníkov a nasledovníkov. Ich spolunažívanie nebolo vôbec idylické, ba dá sa označiť až za nepriateľské. Tak sekta Essenov je označovaná za nepolitickú, pacifistickú a jemnú vo svojom pôsobení, na rozdiel napríklad od sekty Horlivcov, ktorá bola násilnícka, agresívna, vojensky organizovaná, nezavrhujúca terorizmus, ani politicko-mocenské vraždy. Pretože jej stúpencami boli aj „nacionalistickí“ Esseni, označujú sa niekedy Horlivci nie ako sekta, ale politická frakcia, podporovaná tiež časťou sekty Farizejov, konzervatívcov, ktorí väčšinou zbabelo, ale predsa odmietali rímsku okupáciu. Aj Ježiš bol vraj pôvodne Farizej, ale postupne prevzal veľa dôležitých aspektov essénskeho myslenia. Neprevzal však ich učenie o ďalšom čakaní na Mesiáša, lebo sa sám zaňho považoval a začal vyhlasovať! Pri svojom triumfálnom vstupe do Jeruzalema sa súčasne obracal na dve odlišné skupiny, „zasvätencov“ z okruhu vlastnej rodiny, nobility, bohatých a vplyvných podporovateľov, ktorých hlavným cieľom bolo postaviť ho na trón kráľa Dávida, hoci koniec rímskej okupácie bol ešte v nedohľadne. Na druhej strane jeho spojencom v tomto úsilí mal byť aj prostý ľud, ktorý však zostal indiferentný. Keď nobilita z Ježišovho okruhu videla neúspech akcie Božieho posolstva vo vlastnej okupovanej krajine, rozhodla sa, že stúpencov treba získať v cudzine. Nové náboženstvo sa preto začalo orientovať na Rím a jeho provincie. Vtedy bolo treba zmyť z rímskeho predstaviteľa Piláta vinu za Kristovu smrť a preniesť ju na židovskú radu - Sanhedrin. Rimanom bola myšlienka bohočloveka blízka. Veď, ako je známe, Cézara jeho stúpenci za života vyhlásili za boha! Toto si uvedomil najmä apoštol Pavol, ktorý sa zameral práve na písanie epištol, ako ich poznáme z Nového zákona predovšetkým k Rímskym a potom i Korintským, Efezským, ďalej Timoteovi, Filoménovi a napokon Židom. (The Holy Blood and the Holy Grail, G. M. Baigent, R. Leigh, H. Lincoln, str. 392).

Prečo sa vlastne nepodarilo Židov presvedčiť o božskom pôvode Ježiša Krista?

Pristavme sa trocha hlbšie v búrlivom prvom storočí nášho letopočtu, keď bola Palestína najrozrušenejšou krajinou vtedajšieho sveta. Správy o tom nachádzame u rímskeho historika Josephusa Flaviusa (pôvodne Žida menom ben Mathias), v jeho diele Židovská vojna.

Vnútornými spormi i v dôsledku rímskej okupácie, ktorá sa začala pol storočia pred Kristovým narodením (k rozporným údajom o tom sa ešte vrátime), sa nepodarilo vytvoriť zjednotené kráľovstvo Judea. Rimania dosadili na kráľovský trón Judey bábkových kráľov z rodu Herodesovcov, ktorí neboli kolaborujúci Izraeliti, ale Arabi. Druhým v poradí bol Herodes Veľký, ktorý vládol od roku 37 pred do roku 4 našej éry.

Kritická situácia nastala v roku 6, keď Rimania zámerne rozdelili krajinu na dve provincie - Judeu a Galileu. V Galilei nechali „vládnuť“ Herodesa Antipasa, ale v Judei prevzal priamu vládu rímsky prokurátor, sídliaci v Cézarei. Rímsky režim bol brutálny autokratický. Po zavedení nového zriadenia dopredu „na výstrahu“ ukrižovali naraz vyše 3000 rebelov. Mučenie bolo bežným prostriedkom, a preto sa neobyčajne rozšírili samovraždy. Táto situácia sa nezlepšila ani za Pontského Piláta, ktorý bol prokurátorom Judey Od roku 26 do roku 36 nášho letopočtu. Na rozdiel Od jeho popisu v Biblii iné historické pramene ho označujú za korupčníka, ktorý aj v krutosti prekonával svojho predchodcu. Takéto údaje by mali prekvapovať, lebo sa rozchádzajú s textami v Biblii, ktoré píšu o spokojnosti obyvateľov Judey so svojim osudom. Nuž a tu už sa žiada povedať:

A ono to vôbec všetko bolo inak

Židia boli vtedy rozdelení nábožensky do niekoľkých siekt a podsiekt. Vtedy to znamenalo aj rozdelenie politické, lebo svetský a náboženský život ľudí sa prekrýval. Tak to bola napr. sekta Sadducénov, malá, ale skladajúca sa z bohatých vlastníkov pôdy, ktorí, na hnev svojich spoluobčanov, kolaborovali s Rimanmi otvorene. Ďalej to holi Farizeji, ktorí zaviedli veľa reforiem do juadaizmu (na rozdiel od svojho obrazu v Biblii) a postavili sa - aj keď len pasívne - do opozície voči Rímu. Potom to boli už viackrát spomínaní Esseni - jednoduchá, mysticky orientovaná sekta, ktorá však mala značný vplyv. (Esseni hlásali čistotu duše i tela a nosili len biely odev, ktorý nosia všetci pápeži. Uprednostňovali spoločné vlastníctvo pred súkromným, verili v očistu krstom a v nesmrteľnosť, ale nie v zmŕtvychvstanie. Odsudzovali otroctvo, podvody, hrozili sa lži a zakazovali prísahy a kliatie.) Tvrdenia, že k tejto sekte „čistých“ patrili aj Ježiš a Ján Krstiteľ, žiadne historické pramene nepodporujú. Sekta Essénov zanikla v 2. storočí nášho letopočtu. Azda nevedela byť dosť agresívna, aby prežila.

Naopak, Ježiš patril k sekte Naziritov; preto aj jeho prívlastok Naziritský (a nie Nazaretský!). Ide o nesprávny preklad v Biblii. Naziritmi v Starom zákone označovali mužov, oddaných Bohu. (Hebrejsky „nazir“ = oddaný!) (Skutky Apoštolov 24:5). Napokon, na žiadnej dobovej či židovskej mape sa Nazaret nevyskytuje, nie je o ňom žiadna zmienka v Talmude, ani v kronike Josephusa Flaviusa. Predpokladá sa, že Nazaret mohol vzniknúť až po židovskej revolte rokov 68-74 nášho letopočtu.


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk