SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo X.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[24. 8. 08]

Miloslav Ambrus

Nástup islamu

Zatiaľ čo v západnej Európe sa odohrával súboj rímskej cirkvi s inými kresťanskými sektami, na Strednom Východe sa vynoril nový náboženský reformátor - prorok islamu - Mohamed (570?- 662) z vládnuceho rodu v Mekke. Ako 24-ročný sa oženil s oveľa staršou bohatou vdovou Chadiou, ktorá mu porodila jedinú dcéru Fatimu. Tento bohatý obchodník po dosiahnutí veku 40 rokov vraj odrazu pocítil, že ho Boh vyvolil, aby sa stal prorokom nového, „skutočného“ náboženstva pre všetkých Arabov, ktorí - na rozdiel od iných národov - dovtedy vlastného náboženského proroka nemali.

Nie je naším cieľom rozoberať otázky viery; musíme však pripomenúť, že ani toto náboženstvo sa nespoliehalo na získavanie neveriacich, alebo inovercov trpezlivým presviedčaním, ale použilo na to nemálo násilia. (The New Columbia Encyclopedia, Columbia University Press, New York and London, 1975 str. 1371).

Križiacke výpravy

Keď sa kalif Umar ešte v 7. stor. zmocnil Jeruzalema, relatívne tolerantní egyptskí okupanti nezabraňovali kresťanom púte k „Svätému hrobu“. To urobili až Seldžukovi Turci, ktorí v r. 1071 porazili v bitke pri Nanzikerte byzantského cisára Romanusa IV. Jeho následník Alexius I. požiadal kresťanský svet o pomoc a „oslobodenie Svätého hrobu“. Tak sa začali (r. 1095) križiacke výpravy, ktorých bob 9 plus 1 detská (r. 1212) a všetky sa skončili úplným neúspechom v r. 1291.

Za týmito najstručnejšími – oficiálnymi - faktami sa však skrýva čosi viac, čo má významnú spojitosť s naším predchádzajúcim rozprávaním. Tvrdí sa to aspoň v už spomínaných Dossiers Secrets. Podľa nich istý Godfroi de Bouillon z rodu Merovingiánovcov, považujúci sa - z nám už známych dôvodov - za pokračovateľa júdskeho kráľovského rodu Dávidovho, a teda aj kráľa Jeruzalemského, založil (už spomínaný) Sionský rytiersky rád, ktorý si stanovil za cieľ oslobodenie Jeruzalema. Vedel však, že na to nestačí „presviedčanie dobrým slovom“, a preto spolupôsobil aj pri zakladaní vojensky organizovaného rádu Templárov. Godfroiovi de Bouilbonovi sa skutočne nakrátko podarilo dobyť Jeruzalem. Že to so svojím „kráľom Jeruzalemským“ myslel (naivne?!) vážne, svedčí aj to, že sa pred odchodom na vojenskú výpravu do Svätej zeme zbavil všetkého majetku v prospech rádu. To sa stalo napokon podmienkou aj pre všetkých Templárov, odchádzajúcich „oslobodiť“ Jeruzalem.

V tom období vôbec všetky náboženské - katolícke rády, napr. Cisterciáni, neskôr Dominikáni atd., boli organizované vojensky a svojou krutosťou sa vyznamenali“ menovite v čase inkvizície!

Po žalostnom debakli križiackych ťažení sa rímska cirkev rozhodla o „konečnom údere proti odpadlíkom pravej viery“, najmä proti katarom, nazývaným tiež albigénmi podľa ich strediska.

„Albigénska“ križiacka výprava

V r. 1201 (teda ešte v priebehu iných križiackych výprav do Svätej zeme), tridsaťtisícová armáda, sformovaná v severofrancúzskych provinciách, sa vrhla na francúzsky juh, menovite do regiónu Languedocu. Ničila zámerne všetko, s čím sa stretla. Od úrody až po obydlia. Zanechávala za sebou iba krvavú stopu. Surovo vraždila bez rozdielu všetko obyvateľstvo v mestách Perpignane, Narbonne, Carcasonne, Toulouse a iba v samotnom Bézierse vyvraždila vyše 15 000 ľudí - i skrývajúcich sa v kostoloch!

Bola to vlastne prvá organizovaná genocída (hromadné vyvražďovanie) v dejinách ľudstva! Keď sa vraj jeden dôstojník pýtal pápežovho predstaviteľa, ako majú vojaci rozoznať pravoverných od odpadlíkov, dostalo sa mu odpovede: „Zabite ich všetkých. Boh si potom svojich rozpozná.“ Možno, samozrejme, pochybovať, že to tak skutočne bolo. No v písomnej správe ten istý predstaviteľ pápežovi Inocentovi III. hrdo napísal, že „nešetrili vek ani pohlavie“.

Ale toto križiacke ťaženie na priame požiadanie Inocenta III. (aký to paradox, keď toto meno v preklade znamená „nevinný“), nebolo nijako ľahkou a krátkodobou záležitosťou! Trvalo takmer 40 rokov. Títo križiaci boli označovaní takým istým krížom, ako križiaci posielaní do Svätej zeme. Medzi prostými bojovníkmi bola však „veľká fluktuácia“, lebo podľa dobového feudálneho práva poddaní boli povinní „odbojovať“ si najmenej 40 dní.

A tak bol spľundrovaný - podľa historických údajov - najbohatší región Európy, ak nezaratúvame časť Byzancie. (The Holy Bbood,... str. 42-44).

Krvavo likvidovaných heretikov čoskoro na to začínajú nahrádzať „odpadlíci“ vnútri samotnej katolíckej cirkvi, z ktorých spomenieme najvýznamnejších, spôsobujúcich najväčšie hlavybolenie v Ríme. Boli to reformátori Ján Hus (1369-1415) a Martin Luther (1483-1546). Ako vieme, ani s Husom sa cirkevní predstavitelia nemaznali a upálili ho, čomu exkomunikovaný Luther ušiel iba vďaka svojmu ochrancovi Friedrichovi III., ktorý ho ukryl na hrade Wartburg. (The New Columbia Encycbopedia..., 1295 a 1631).

V tom čase aj dvaja lotrinskí bratia - vojvodca Guiseský František a jeho brat Karol - kardinál Lotrinský, sa chceli vzbúriť proti nadvláde francúzskeho trónu i rímskemu pápežovi. Nechceli už podporovať ich honbu na heretikov a reformátorov. Karol v r. 1562 na Tridentskom koncile žiadal istú autonómiu a decentralizáciu pápežskej moci na miestnych biskupov a obnovenie postavenia miestnej cirkevnej hierarchie, ako to bolo za merovingiánskych čias. Namiesto toho František zahynul v r. 1563 rukou vraha a onedlho na to zomrel aj kardinál Karol.

„Špiónom“ na francúzskom kráľovskom dvore v prospech lotrinských bratov nebol nik iný, ako ich osobný priateľ - „najslávnejší veštec všetkých čias“ - Nostradamus. Hoci jeho veštby sa usilovali vyznievať tak, aby boli v prospech Lotrinska, nepomohlo to. Chýbala sila zbraní a prefíkanosť intrigánov, akými boli „arcimachiavelista“, ministerský predseda za Ludovíta XIII., známy kardinál Richelieu, a po ňom nemenej smutne známy kardinál Mazarin, ktorý riadil ďalšieho Ľudovíta - XIV. Mazarin sa dostal do neľútostného konkurenčného boja so Spoločnosťou najsvätejšej sviatosti i s vtedajším najvyšším finančným dozorcom (ministrom financií) Nicolasom Fouquetom (ktorý sa - mimochodom - stal najbohatším mužom Francúzska a nazývali ho už súčasníci skutočným francúzskym kráľom). Mal pre Ľudovíta XIV. „za každú cenu“ získať informáciu od maliara Poussinna, žijúceho v Ríme, ktorý vraj poznal tajomstvo hradu Rennes-le-Chateau aj šifry ON JE TAM MŔTVY. „Akýmsi“ intrigánstvom sa vraj Ľudovít XIV. dostal s Fouquetom do sporu, dal ho uväzniť, a než „sa vec vysvetlila“ a Fouqueta prepustil, Poussin zomrel (r. 1655) a tajomstvo „si vzal do hrobu“.


INFO

Nové slovo

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk