SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Seriál
Moc a náboženstvo I.
(nedobrovoľní spojenci – veční súperi)
[20. 4. 08]

Miloslav Ambrus

„Vy ste služobníkmi Božieho ľudu, služobníkmi viery a svedkami Kristovej lásky k ľuďom, nie sociálni a politickí vodcovia, alebo funkcionári svetskej moci.“

(Varovanie pápeža Jána Pavla II. kňazom pred prijímaním politických funkcií - Slovenský denník, august 1993)

„Urobte ma pápežom a ja vás urobím kráľom“

(Vyhlásenie „odbojného“ francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvrea v roku 1976 - britský GUARDIAN 30. 8. 1976, podľa knihy francúzskeho autora Jeana Dešauda: Le Cercle d‘Ulysse).

Kto si nedávno prečítal horeuvedený výrok pápeža Jána Pavla II. a stretol sa aj s nižšie citovaným výrokom arcibiskupa Lefebvrea, mal by nadobudnúť dojem, že za ostatného čosi vyše pátnástročie prekonal Vatikán oveľa dlhšiu a najmä radikálnejšiu opačnú cestu, než za takmer dve tisícročia hlásania a presadzovania svojho kresťanského učenia za všesvetové, univerzálne - katolícke (gr. katholikos = kataholos = od hora až dole úplný), keď tým súčasne zdôrazňoval svoju jedinečnosť a ideologickú správnosť.

Nepochybne sa však musel zamyslieť aj nad tým, ako dvaja takí vysoko postavení predstavitelia katolíckej cirkvi - jeden pápež a druhý kandidát na Petrovo kreslo - môžu mať také rozdielne názory vo vzťahu k politike a svetskej moci. Čo sa vlastne odohralo vo vysokej katolíckej hierarchii od toho „búrlivého roku 1976“, keď exkomunikácia arcibiskupa Lefebvrea „bola na spadnutie“, ale pápež (Pavol VII.) ju v „poslednej minúte“ zastavil? Je naozaj niečo pravdy na tom, čo britský denník GUARDIAN 30. 8. 1976 napísal?: „Stúpenci arcibiskupa Lefebvrea medzi kňazmi veria, že ich vodca má mocnú (vieroučnú) zbraň, ktorú môže vo svojej roztržke s Vatikánom použiť. Nik nechce nič takého naznačiť, ale páter Morgan (predstaviteľ vyššie uvedených anglických katolíckych kňazov) túto »zbraň« opisuje ako čosi, čo spôsobí »zemetrasenie«“

Visí naozaj akýsi Damoklov meč nad Vatikánom?

Už spomínaný francúzsky autor Jean Delaude píše, že „zdá sa, že arcibiskup Lefebvre skutočne reprezentuje moc, schopnú, ak treba, aj čelnej konfrontácie s Vatikánom“.

Aké sú záujmy v tejto hre?

Takéto tajuplné výroky, čo sa za vecou skrýva, je ťažké nechať nepovšimnuté, najmä ak ich porovnáme aj s ďalšou „prekvapivou“ informáciou, že - teraz síce v pozadí stojaci, ale stále dúfajúci následník trónu bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie Otto von Habsburg, okrem iných aj nositeľ titulu vojvoda lotrinský, „si považoval za česť“ napisať v roku 1966 úvod k Dejinám Lotrinska a k svojmu podpisu pripojiť aj „svoj najcennejší titul“ - Kráľ Jeruzalemský.

V tých Dejinách sa totiž uvádza aj epizóda z konca 16. storočia, keď Henri Lotrinský a vojvodca Guiseský vstupoval do mesta Joinville, v kraji Champagne, a z davu sa ozývalo vyvolávanie: „Hosanna filio David!“ (Boh žehnaj synovi Dávidovmu).

(Tu trocha, kvôli pochopeniu súvislostí, treba prebehnúť historický sled a uviesť, že Otto von Habsburg sa preto dodnes považuje za kráľa jeruzalemského, lebo všetci Habsburgovci sa hlásia od čias Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie, aj za pokračovateľov prvej francúzskej kráľovskej dynastie Merovingiánov, ktorá vraj vznikla za spojenia židovských vyhnancov zo Zasľúbenej zeme - potomkov kráľa Dávida - s vizigótskymi princeznami. Vytvorili tak pokračovanie Judského kráľovstva na juhu Francúzska. Posledným kráľom z rodu Abraháma a kráľa Dávida bol - ako vraví Biblia - Ježíš Kristus. (Evanjelium podľa Matúša, 1-17).

Ešte azda dopredu možno prezradiť, že „nemalým konkurentom“ Otta von Habsburga v merovingiánskom následníctve na trón jediného oprávneného svetového kráľovstva z rodu Dávidovho, bol ešte donedávna Alain Poher, ktorý v r. 1974 bol niekoľko mesiacov (z titulu predsedu Senátu) dočasne francúzskym prezidentom po smrti Georgea Pompidoua. O ďalších dvoch pretendentoch na tento trón si povieme neskôr.

Z vyššie uvedeného vidno, odkiaľ vzišlo učenie Vatikánu o pápežovi ako o kráľovi a jedinom zástupcovi Boha na zemi. Ale súčasne to potvrdzuje takmer dvojtisícročné súperenie katolíckej cirkvi a svetskej moci, kto z nich je viac.

Mýty a reálie

Donedávna sa Biblia považovala nielen za súhrn najrôznejších dobových udalostí, starých židovských mýtov i zákonov a „zjavení“ či evanjelií a listov apoštolov, ale aj za spoľahlivý historický prameň. Je napríklad známe, že ešte pred necelým štvrťstoročím vtedajší izraelský predseda vlády Begin bral i geografické údaje zo Starého zákona za najspoľahlivejšie a najspravodlivejšie vytýčenie hraníc novodobého Izraela. No iba v lete tohto roku izraelskí archeológovia objavili prvý hmotný dôkaz o existencii Dávidovho kráľovstva, v ruinách múrov starobylého mesta Tel Dan, v podobe trinástich riadkov, vytesaných do kameňa v aramejskom jazyku, ktorým - ako je známe - hovoril aj Ježíš. Nápis hovorí, že Dávid kraľoval v rokoch 1000 - 961 pred naším letopočtom. (International Herald Tribune, 7. - 8. 8. 1993).

Nasledujúce tisícročie po smrti kráľa Dávida sa v dejinách izraelského ľudu veľmi ponáša na ďalšie dve tisícročia od vzniku nášho letopočtu. Písomné prejavy o tom sa skromne zachovali iba v takzvaných svätých knihách, z ktorých neskôr zastavili Starý testament (Zákon). Zachytávajú sa tam deje z Čias deportácie Židov chaldejským kráľom Nabuchodonozorom do Babylonu, krátkodobý návrat a vybudovanie Chrámu v Jeruzaleme, egyptské zajatie atd.

Niet sa čo čudovať, že v takomto ovzduší útlaku hlavnou náplňou viery ťažko skúšaného ľudu nemohlo byť nič iné ako čakanie na akýsi zázrak, ktorý mal prísť v podobe Spasiteľa - Mesiáša.

Avšak tak, ako neexistoval jednotný štát (niekdajší Kanaan sa rozpadol na viacero menších: Filištínsko, Judea, Dan, Efraim, Benjamín a ďalšie), tak neexistoval zjednotený národ, ale iba príbuzenský zväzok 12 kmeňov, z ktorých každý vyznával svoju vieru v nadprirodzené sily vo vlastnej sekte. Tie po kanaanskom pohanskom období uctievania „boha vesmíru Baala si osvojili spoločnú iba vieru v jedného boha, ale inak medzi sebou spolunažívali nevraživo, ba aj bojovali. Mnohí z toho dôvodu ešte pred príchodom rímskej okupácie emigrovali do všetkých časti vtedajšieho sveta (Stredozemné more a jeho pobrežné krajiny, menovite Grécko a dokonca Gaul - Gália).


INFO

Nové slovo

Seriál Moc a náboženstvo uverejnilo Nové slovo bez rešpektu v dvanástich pokračovaniach od októbra 1993 do januára 1994.

Autor seriálu Dr. Miloslav Ambrus overoval údaje z viacerých zdrojov - predovšetkým anglickej, americkej, francúzskej a nemeckej proveniencie - aj v iných dostupných zdrojoch, ale nerobí si nárok na úplnosť či dokonalosť. Presne však cituje použité diela, najme ak ide o takzvané šokujúce tvrdenia.

V nasledovnom období, až do súčasností, sa objavujú stále novšie a novšie materiály na túto tému, ktoré sú viac či menej bulvárneho charakteru, alebo literárne diela ako napríklad bestseller Dana Browna Da Vinciho kód.

My vám ponúkame tento seriál, ktorý je snahou o seriózny pohľad na historické súvislosti a nič nestratil na svojej aktuálnosti napriek časovému odstupu takmer 14 rokov po jeho vzniku.

Prepojenie na ostatné časti:

Prvá časť
Druhá časť
Tretia časť
Štvrtá časť
Piata časť
Šiesta časť
Siedma časť
Ôsma časť
Deviata časť
Desiata časť
Jedenásta časť
Dvanásta časť


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk