O nás    Čo robíme
Klerikalizmus
 Aktuality Názory    Odkazy ENGLISH 

 

 

 

DOMOV

 

VICTOR HUGO

KRISTUS VO VATIKÁNE

Hoc plál vrúcnou láskou k Otcovi svojmu,
Chcel Boží Syn zas ľudstvu všetkému do očí pozrieť
 a tak z trónu slávy sám pustil sa zostúpiť v ľudské davy.
 Bol šťastný u Boha Otca v svätom lone,
lež „Orémus", čo slýchal tu na tróne,
 nie pre neho znelo; ani v Jeho mene
ni v omši nemalo byť posvätené,
 
keď zvala čaša, v sušte bolo telo.
Tak sa aj Bohu Otcu, Duchu cnelo.
Riek Kristus Pán:

„Či môj ľud nespomína na kríž a múky Človekovho syna?
Čo má s ich prázdnou prosbou Matka moja?
Čo pred sochy svätcov sa ľudia roja
ich slávia, majúc srdcia pobožnosťou vzňaté,
sťa starí pohania, svoje modly zlaté?
A mňa nezná viac, lebo svoje bremä
dnes odkladá u môjho sluhu v Ríme,
 
vraj viac je ako ja - Ja pán jeho. Či by ma zaprel? –

 V srdci ľud môj znova má viac pohanstva ako môjho slova?
Chcem do Ríma, chcem do večného mesta,
či ozaj k nebu tade vedie cesta,
či námestník, pred ktorým dnes svet kľačí,
o spáse detí ako baran bľačí,
či si nevzal to, čo je iba Božie?
Nuž, ľudskú bytosť, šat biednych vziať môžem,
čo mal som, keď ma v Getsemane vzali,
veď inak by ma ani nepoznali."

Tak ľudské telo vzal na seba Pán,
a kráčal tam, kde skvel sa Vatikán,
a v duchu rozmýšľal, ako nepoznaný
v tom večnom meste bude privítaný.
A žas. -

„Môj hotel - Jasle v Betleheme,
nad nádherou tu ústa trpnú nemé,
a že tu býva námestník a sluha môj?"
Chce ďalej ísť, a víta ho tu:

„Stoj!"

Kde máš listy, čo dovolia ti bližšie?

I veľmož, princ, i kráľ i nad ním vyššie,
 až potom môže vstúpiť do tej ríše,
 keď má, čo Svätý Otec mu podpíše."
Tak vraví statný Švajčiar svätej stráže.


„Len riekol som, čo povinnosť mi káže,
 
choď, odkiaľ's prišiel. Nedbá Otec Svätý tých hosťov,
 ktorých kryjú vetché šaty!"
Pán Kristus neverí ušiam a trpne,
 že v uvítanie také slová hrnie,
mu ten žoldnier. -

V duchu vidí zase, že ocitol sa v tom cézarskom čase,
keď hydra pohanstva krv svätých pila
a túto zem ňou stokrát pokropila.

„Nič, ani svätosť tejto légie

tú miestnu biedu v zlate neskryje."
 „Čuj, synku!" - vraví Kristus služobníku,

„mňa ďalej pusť, a odstráň z cesty piku,
len rád by'm videl zástupcu milého,
čo čupí tu sám v moci vládcu zlého.
Ten asi väzní veľké húfy verných,
jak Cézar apoštolov v dobách temných.
Som sám Kristus!"

Muž pozrúc - odpil z čaše a začal mrmlať svoje Otčenáše.

 A Kristus potom, hoc aj ponížený sa nevidel byť hodný onej ceny,
len riekol mu:

„Tu nebýva Cézar,

ale Svätý Otec, v svete  kráľ len kráľov,
 ten najsvätejší, nešetrím mu chválou,

a na jeho česť tu v stráži stojím denne."
A nakloniac sa, šeptá udobrene:

 „Stráž telesná, jej šat ma tu hľa zdobí,
len jediné tu stráži z večnej doby,

 bo najviac tí, skutkami kacírskymi

a bludnou školou - slovami svojimi

na spásu duše pozabudnúť chceli.

A ty sa mi páčiš - priateľ smelý;

Som dobrý Švajčiar, preto dám ti radu:
Choď tamto vyššie asi nájdeš vzadu,

kde Olymp sluhov plní kalamáre.

Snáď poľutuje tvej pokornej tváre a pomôže ti!"

Kristus placho kráča

a zdá sa mu, že zas je u Kaifáša.

I šepnú k sebe jeho rty:

„Môj sluha,

ten určite vo mne neuvidí druha.

Tuje všetko skvúce, všetko v zlate hábov,

hoc ja sám som pes, ten s prebitou labou;

tu biedny je vždy za najhoršiu chásku,

bol som tiež chudák - kázal som len lásku

Ja som nemal stráž, leda na Golgote,


tá sa pobila aj o moje gate.

Tu väznia - bol som väzeň - rozopjatý.

Jak strašne sú tu ku mne predpojatí!"

Sám chodbou s pilastrami ďalej kráča

a ľútosťou mu slza líca zmáča.

V sieň veľkú vkročí. - Zápach trhoviska,

tu zlato, mince, všeličo sa blýska,

čo starých hostí, podradného smetia,

že zápach divný v nose ovanie ťa.

Len údiv očí a nakryté stoly,

kôl nich dukáty daktorí aj holí

tu kupliari si za tie traty menia.

Za zlatý peniaz - nič, tak si to cenia.

A hluku, ako v krčme po výplate.

Tam, hľa, ktosi v purpurovom šate

sa zdvíha, vidiac hlavu Ježišovu

od úžasu až neprichádza k slovu.

„Kam, tuláčku, až  tvoja smelosť trúfa,

či milosť nájsť tu tvoje srdce dúfa,

či vina v hĺbke tvojej duše hryzie?

Snáď ťa gniavia z otcovraždy vízie,

či krvismilné hriechy krv ti penia?

Za zlatku tu má každý odpustenia!

Len si kúp bratku naše kapuláre,

či kríže, ružence, či breviáre;

sú účinnejšie nami posvätené,

viac ako krvou Krista pokropené.

Aj kosti svätcov tu na sklade máme,

tie - práve sú len - radi rozpredáme.

Nuž len otvor nošu, ale, priateľ drahý

len keš a na stôl, neznášame dlhy!

Vždy za peniaze, vraví naše heslo,

veď remeslo by nám na cene kleslo.

Nám patria boháči a sveta páni

a peklu žobrač, hneď po z mŕtvych vstaní."

„Aj" - vraví Kristus, „veď tu hanby nie je,

bo všetko je tu podlé kramarčenie,

a to ste kresťania vy hanebníci?

Vy horší ste jak oní zákoníci,

čo pelech lotrov z chrámov urobili.

Vy bez hanby si ľudstvo okrádate

pod zámienkou, že spásu v rukách máte.

Tak zvádzate ich medom na rázcestiach

má horkú chuť dar záhrobného šťastia.

Mám málo chuti k ďalšej púti,

bo srdce mi tu žiaľom smúti

bo dôvod žiaľu, - tesné okovy.
Čuj, farár, chcem ísť k pápežovi!"

Kňaz si ďalej hrá s ružencom hračičiky

choď: „Chlapček si zo mňa chce robiť opičky?"


A jak dláždič kľajúc, pýta sa Krista:

 „Ty myslíš si, že máš tu dostač miesta?

Či svätosti vzácnu obuv bozkať chceš,

aj čo od nás chceš, pýtame sa tiež?

Tam, na samom prahu z čiernej tmy kdesi

 rán zopár, ak chceš, ľahko odnesieš si!

„Ó, kňaz, len v slovách prozreteľný buď,

hliaň mi na dlane - prebodnutú hruď;

pod  tým šatom, čo telo slabo kryje,

sám Kristus, Boh tvoj, tu na dvere bije.

Už ma poznáš a nezabrániš vstupu

preč vyžeň, tú bohapustú tlupu.

Chcem s mojim sluhom, teda bratom tvojim,
čo najskôr stretnúť sa, a za tým stojím!"

Kňaz s úškľabkom v tvári choď:

„Si na smiech,

čo, že hriech a vina, tie nosím do viech;

 ty že si pán zeme, nebies baní,

a tá tvár, že je tvárou Boha, páni?

V tej špine - handrách, že Kristus ide sem,

a myslíš si, že ja ťa tu znesiem?

Za svedka, si Baccha vziať, musím veru,

že vyzeráš jak tulák z Transtevéru!0)         °) rímske predmestie za Tiberou, obývané chudobou. (Poznámka O.L.Š. Roudniského)

A ty - príčina našej veľkej radosti

chceš ozaj ísť až k Jeho Svätosti?

 Svätému otcovi sa dnes aj žiť prieči,

aj myslieť na Krista a na jeho reči,

na breviár a na spásu ľudskej duše.

Zvesť Jóbova tu každou chvíľou kluše,

že v Ríme to vrie, búria sa legáti

a vraj od zlých správ púšťa do gatí,

že masa ľudu tam revoltou dupe

a pravda sa vraj v rannej rose kúpe.

Moc nám z rúk padá, čo robia bohovia

veď z toho tešia sa naši sokovia.

Keď ty si Kristus, prečo nejdeš v sláve

vziať sveta moc v hrsť, v tom zlatom tkanom habe?

To by bolo terno - útek priam z lochu

zas by nám cirkev pookriala trochu!

Však takto? - Červeň by zaliala jeho tvár,

keď by ťa uvidel jeho očí pár.

Nuž zmier sa brat vo svojom osude,

nik z nás sa s tebou tu baviť nebude!"

Plá v očiach Spasiteľa výraz hnevu,

až kardinál sa zľakol toho zjavu.


Zrak pána horel svätým nazlostením

a Jeho telo v jasnosť premenením

tu žiarilo, ako pri Tábore,

keď Božstvo zjavil apoštolom v zbore.

A z úst v tichu, ktoré tu nastalo

sa z hlbky duše slovo hrozby dralo.

„Ó, beda vám," ťal Ježiš, „zradné zmije,

jed vám z úst strieka, potokmi sa leje.

Ó beda, beda všetkým farizejom

i tým beda, čo chránia podlosť telom!

Ste pokrytci, ste hroby vybielené,

čo skrývate sa v meno drahocenné,

v to meno kresťan! - A vaše túžby

si mieria k upevneniu modloslužby.

Či spomínate na zákon vám daný,

že zo Sinaja Otec milovaný

pre Izrael ryl na kamenné dosky

tam hriešnych stále bili jeho blesky?

Ó, slepých vedú slepí,
- zmámení, jak ďaleko ste Kristu vzdialení!

Keď živý som bol, kázal tu na zemi

ja nechcel dôstojnosť, verili ste mi,

pre tých boli, čo vieru v Boha zložia

len sladký pokoj, mier a láska božia.

Či som chcel od svojich vyvolených ja

by zvali ma tiež, vaša Eminencia,

či za city ich v srdci ku mne vzňaté,

ich odieval v purpur a háby zlaté?

Bol chudobný som a bez zemských statkov

vojsť v Jeruzalem prišlo na osliatku.

Sám snímal z nich iho a hriechu bremä

a Jeho Svätosť ľudia nosia v Ríme

na vlastných bedrách, na vlastné ramená

dá im aj okovy ruka kamenná.

Tak sa tu plní moje prikázanie,

že zmysel zákona je milovanie?

Dať chcete všetko za pozemské statky,

na stole chcete mať Boha-tstvo - zlatky.

Od žobráka brať pre vás nie je hana.

Vás závisť a mamôn vždy obostiera

a jak vám slúži laikova viera?

Skôr katmi ste tu v stáde cirkvi zbožnej

nie lásky nosiči v komúne osožnej

s ich žitím sa obeť za ovečky spája.

Vám sa na rukách stopy krvi taja.

Vy máte cirkev vlastne prenajatú

a klaniate sa jednej modle - zlatu.

Žiť v domnienke a trvalo šťastnej,

vám ľútosť chýba i k dušičke vlastnej.

Len zlato peniaze a veci zlaté


sú s dušou vašou nerozlučne spjaté.

A byť chudobným, to stačí za vinu,

a tak tisíce biednych mrú a hynú.

Och, vaše líčka, očká plné medu

až v srdci vám vrie sud strašného jedu.

Ste prísni k iným, k sebe zhovievaví,

a vaša pomsta - živel strašne dravý.

Len miesta s veľkou úctou milujete

a šíky rabov svojich vidieť chcete.

Z vás najvyšší sa služobníkom volá

ctí otrokára od plného stola;

luhá on sám, klame i jeho bulla;

a vaše srdcia sú tvrdšie jak žula.

A keď má niekto iné presvedčenie,

má voľnosť a iné v ušiach znenie,

hneď hnevom horí zrak a vaše líce,

žlč dáte mu a svätosť inkvizície.

Či tá myšlienka vám hlavou preletí,
 že len lásku chcem nie slzy obetí!

Keď lacno liali vám, aj vy tak lejte,

a večnú úrodu pre dušu sejte!

Krst predávate na úsvite žitia

i svetlá ktoré v umieraní svietia

na cestu, z ktorej nik nepríde spiatky.

Zo svätokupčenia máte tie statky

ich v noši za odpustky hromadíte,

omšu zádušnú si najviac ceníte!

I milujúcim dušiam predávate

puto manželské a prstene zlaté.

Ba vznešená a vážna služba Božia

je nič viac, než iba cena zbožia.

Predávate omše i prijímanie,

predávate kliatby, požehnanie,

vy predávate ružence aj kríže,

i to, čo ľudí s chrámom Božím viaže.

Všetko je vec zisku! Mastného bez studu

aj mŕtvym predávate malú zeme hrudu.

Nič nemá pre vás cenu posvätenia!

Ani krok neidete bez zaplatenia!

Tak priznávam to v srdci s veľkým bôľom,

že oltár sa vám stal trhovníckym stolom,

že pápežstvo je len úžera sveta,

svetu trikrát beda, kým ono rozkvitá!

Tu z mojich chrámov je len lotrov cela

a duše zabíja a ničí telá.

A mne sa z toho veľa bôľu nutká,

že tak, jak núka lásku prostitútka

i milosť Matky na pultoch tu stojí,

Kto z vás sa ešte môjho trestu bojí.

Vy netvory mravnej ohyzdnosti.


a všetko čisté vás vopred zlostí,

vy krkavce a sovy ľudskej zloby,

vy najzvrhlejšie deti svojej doby.

„Vy z mojej cirkvi ste spravili Phryné, °)   °) grécka záletnica, Praxitelova milenka. (Poznámka O.L.Š. Roudniského.)

či faloš, krádež no i cnosti iné

i Borgiovci00) stratili až hlavu

keď starali sa o jej väčšiu slávu

a lepšie príjmy na stolci Petrovom

i moc pazúrov v pelechu levovom!

Vy z občanov len chcete robiť mníchov,

by nesmeli vám vytknúť spustu hriechov.

Kto voľne myslí, už tu ortieľ smrti,

mu vašou priazňou smelú šiju škrtí.

Váš zákon, chcete, aby vládol - trestal

nech nie je k inému poriadku cesta,

len pýcha, lakomstvo a vaše dielo,

svet celý do jarma vtiahnuť by chcelo,

by celé tvorstvo plazilo sa v prachu

pred vašou mocou - v ríši cirkvi - strachu.

To je tá moc cirkvi - ten zákon Boží!

No Boh sám ruky v činy vaše vloží!

Vy sami chcete vládnuť tomu svetu

to pre vás musí cirkev do rozkvetu.

Však skoro sa  tie časy veľmi zmenia

a ľudstvo strasie biedu zlého snenia

a pápežcom zlomí žezlo moci,

a zora svitne v ujarmenej noci.

Vo vlastnom srdci Rímskom už - už svitá

a Európou tá jasná hviezda kmitá.

Ó, traste sa, vy zmije zla a žiaľu

už letí presná rana k vášmu čelu!

To otcovia už dávno robiť chceli,

to za nich urobí syn, mladík smelý!"

Jak bleskom trafení tu všetci stoja

a pod tonzúrou hlavou nepokoja

zmes výčitiek tu v hrôze poletuje.

V ten istý deň Rím volá - správa - tu je,

že Bologna sa načisto už zrieka

byť ďalej v moci kráľa - Pontifika.

Hmla zmizla - obloha je opäť jasná,    

 /a celý svet počúva trúbu hlasnú,

že Vatikán už má moc len dočasnú./

veď v Ríme je už vláda len dočasná.      

Z českého prekladu O. L. Š Roudnického preložili: PaedDr. Gabriel Glovacký a Mgr. Michal Holováč

°°) taliansky šľachtický rod, z ktorého pochádzal pápež Kalixt III. a smutne známy

Alexander VI. (Poznámka O.L.Š. Roudniského.)

 

 

 

DOMOV