SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Slovo Editora

Metastázy klerikalizmu, alebo
kam až siahajú chápadla cirkvi.

[30. 01. 11]

Denne sa stretávame s tvrdením, že na Slovensku je demokracia, že občan sa nemusí obávať totality, že štát nie je postavený na žiadnej ideológii, že každý je slobodný a môže si vyznávať čo chce. Na prvý pohľad to tak skutočné vyzerá, avšak občasný pohľad pod povrch tohto pozlátka vyjaví aj nečistoty, ktoré na prvý pohľad nevidieť.

Najnovšie sme mohli pozorovať zákulisné aktivity kresťanských „aktivistov“ v súvislosti so snahou blokovať ženám právo na interrupciu. Dialo sa to potichu, nenápadne. Pravdupovediac muži by na to nikdy neprišli, ak by sa to nedozvedeli od žien a ženy by o tom tiež nevedeli ak by sa neocitli v situácii, že potrebujú túto lekársku službu z dôvodov, ktoré sú ich súkromným právom, právom rozhodovať o svojom materstve.

Čo sa vlastne stalo? Nový minister zdravotníctva Ivan Uhliarik (KDH) vymenoval do funkcie nového riaditeľa Univerzitnej nemocnice v Bratislave (je zrejmé, že pán Jozef Sabol nie je ateista) a odrazu zo dňa na deň nemocnica klientkam odpovedá, že interrupcie nevykonáva. Napoleon bol múdry stratég a hovoril, že o všetkom rozhodujú kádre. Rímskokatolícka cirkev má dvetisícročné skúsenosti a stále sa učí. Nemusí byť zapísaná v ústave, ako vedúca sila spoločnosti, nemusí dokonca dosiahnuť ani schválenie zákona o zákaze interrupcií (čo by bolo pre ňu ideálne). Stačí ak kádre, ktoré sa k nej hlásia dostanú moc veci riadiť a oni začnú pracovať v zákulisí.

V tejto súvislosti vyšla najavo aj iná vec. Lekári, špecialisti, ktorí pracujú v nemocnici nenašli odvahu a neprotestovali. Ako to vieme? Vieme to preto, že problém s interrupciami nezverejnili oni, ale novinárky z denníka Pravda. Veď hádam len neuveríme tomu, že sa všetci lekári schopní vykonávať interrupcie prihlásili k svojmu právu na výhradu svedomia, ktoré si donedávna nenárokovali ale až teraz, z večera na ráno, po príchode nového riaditeľa Jozefa Sabola, napriek tomu že tu nemáme totalitu už viac než 20 rokov. Zacitujme, čo o tom napísala Pravda, keď prehrmela prvá búrka:

„Vedenie kliniky nám ráno oznámilo, že tá výhrada vo svedomí, ktorú sme ešte včera mali, už neplatí,“ komentoval vo štvrtok situáciu jeden z lekárov, ktorý si výhradu vo svedomí neuplatňuje. Podľa neho si ju v ich nemocnici uplatnili traja alebo štyria z tridsiatich lekárov. Teda rozhodne nie polovica, ako tvrdilo vedenie. Z obavy o stratu zamestnania si meno neželal zverejniť ani jeden.

Na Slovensku máme krehkú demokraciu. Ľudia a nie len tí obyčajní z ulice, ale aj odborníci, špecialisti sa boja ak majú nad sebou nadriadeného, ktorý im môže osoliť život a neriskujú hrdinské činy proti jeho rozhodnutiam aj keď s nimi nesúhlasia. Ľudia na Slovensku sa boja, napriek tomu, že tu máme demokraciu! To je pozoruhodný fakt, poznanie, ktorému by bolo potrebné venovať pozornosť.

Tam kde sa jedni ľudia boja, tam iní ľudia môžu konať podľa svojich chúťok a želaní v rozpore s potrebami spoločnosti, v rozpore s platnými právnymi predpismi, dokonca v rozpore s kresťanskou morálkou môžu klamať, keď im to vyhovuje (účel svätí prostriedky) a celá verejnosť bezmocne prizerá bez možnosti veci zmeniť. V tomto konkrétnom prípade môžeme, ako ľudia bez náboženského vyznania len konštatovať: „Chvála bohu, že sa ľudia v Pravde nebáli konať a odhalili zákulisné čachre kádrov KDH, predlženej ruky cirkvi“.

V štátnych školách môžeme vedieť zavesené kríže, nie je to až taký neobvyklý jav (nehovoríme o cirkevných). V obecných úradoch si starostovia vešajú do verejných miestnosti krížiky ako vyjadrenie svojho náboženského vyznania. Nikomu to nevadí? Ale vadí! Kto by však išiel proti riaditeľovi školy, ktorý schvaľuje vešanie krížov v štátnej škole. Kto by šiel proti starostovi, ktorý si zavesil kríž do svojej kancelárie, veď je tam skoro ako doma a veriaci občania ho zvolili. Nedávno, bol krik okolo vlasteneckého zákona, ktorý hovorí o povinnosti vyvesiť v triedach slovenský znak a ďalšie symboly, ktoré by sme mali ako občania poznať. Cirkev mlčala, nechcela na seba príliš upozorňovať, aby jej niekto pripomenul, že sa jej symboly sťahujú tam, kde nemajú čo hľadať.

S približujúcim sa sčítaním v roku 2011 je stále viac diskusií okolo otázky č. 23 o náboženskom vyznaní. Zdanlivo jednoduchá vec, prečo tom diskutovať, kto verí ten sa prihlási k viere, kto neverí ten označí možnosť „bez vyznania“. Ale opäť nie je to také jasné a čisté, ako sa zdá. Otázka je zostavená tak, že ten kto sa označí za veriaceho, chtiac-nechtiac sa priradí aj k niektorej cirkvi hoci s ňou nechce mať a nemá nič spoločné. Otázka je zostavená tak a bola tak zostavená aj v roku 2001, aby cirkvi a predovšetkým ta jediná pravá a najväčšia mohla kričať koľko ma členov a naťahovať ruku do štátnej pokladnice.

Ako je to možné? Nevedia naši špecialisti na štatistiku zostaviť poriadne jednu otázku o náboženskom vyznaní tak, aby to bolo nesporné a štát získal presnú informáciu aj o tejto oblasti? Sú len dve možné odpovede: Máme neschopných ľudí na štatistike, alebo chápadlá cirkvi prostredníctvom kádrov zariadili veci tak, ako im to vyhovuje. Nebudeme robiť arbitrov, nech si každý urobí úsudok sám. Vieme však jedno, ak by si naši ľudia na štatistike nevedeli poradiť s touto otázkou, mohli odpísať od českých kolegov. Preto nám vychádza, že chápadlá cirkvi siahajú ďaleko. Kto vie, kde všade ich ešte budeme môcť vidieť?

S úctou Váš Editor


Archív

Naspäť
do archívu Editora


Copyright © 2000—2011 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:kancelariasp@mail.t-com.sk