SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Slovo Editora

Na začiatok školského roka
[3. 9. 06]

Bola som v koncentračnom tábore
Terezka Jurigová, Dolný Kubín

Koncentračný tábor. Myslím si, že skoro v každom človeku vyvoláva toto slovné spojenie ľútosť a strach. No niektorých to nezaujíma, keďže sa ich to netýka.

Ja som mala možnosť ísť sa pozrieť do takéhoto tábora, presnejšie do Osvienčimu. Hneď ako sme vstupovali, nad bránou bol nápis „Práca oslobodzuje “. No nebola to pravda. Keď doviezli ľudí do tábora, tých čo boli práceneschopní dali na jednu stranu a dobrých na prácu na druhú. Tí, čo mohli pracovať, tých práca vôbec neoslobodzovala, skôr ich zabíjala. A tí, čo pracovať nemohli, išli hneď do plynovej komory. V slovníku cudzích slov znamená slovo koncentračný – izolovaný. To je pravda, lebo ľudia boli izolovaní od vonkajšieho sveta. Museli pracovať a myslím si, že každý dúfal a čakal kým sa to všetko skončí. No, bohužiaľ, väčšina sa nedočkala. Niektorí zomreli od únavy, iných zastrelili. Podľa mňa tí ľudia, ktorí niečo také dopustili, nemali v sebe ani kúsok citu. Napríklad doktori, čo robili pokusy na malých deťoch a ľuďoch, skúšali koľko vydržia bez nejakých orgánov. Ďalej som sa dozvedela, že využívali všetko čo sa dalo z ľudí, len aby niečo vyrobili. Keď všetkým odstrihli vlasy, potom z toho vyrábali deky. Ja si myslím, že strašne neľudské bolo, že keď nemecký vojak zastrelil väzňa, dostal za to odmenu. Tá odmena bola v podobe troch dní dovolenky. Čiže za to, že zabíjali, boli nakoniec odmenení. Keď sme pozerali všetky tie vlasy, topánky a jedlo, ktoré mali pridelené na každý deň, predstavila som si, akú hrôzu tam museli prežívať celý ten čas. Museli kopať aj jamy, ktoré vôbec neslúžili na nič, len aby sa upracovali na smrť. Niektorí už nikdy nevideli svoju rodinu a to len pre ich vyznanie a náboženstvo. Čiže tam umrelo tisíce nevinných ľudí, ktorí nikdy v živote nič zlé nespravili. Takže tento koncentračný tábor zanechal vo mne veľmi smutné pocity.

Na koniec prehliadky nám sprievodkyňa ukázala pomník, na ktorom je v tridsiatich dvoch jazykoch napísané, že toto sa už viac nesmie stať. Aj ja dúfam, že sa to nikdy viac nestane.

***
Tento text, je peknou ukážkou prirodzeného humanizmu mladého človeka. Terezka je školáčka, ona ani jej príbuzní nie su členmi spoločnosti PROMETHEUS.

Na začiatku nového školského roka chceme popriať Terezke i všetkým mladým ľuďom, aby si svoj prirodzený humanizmus uchovali po celý život a prispeli k budovania spoločnosti, v ktorej už nikdy nebude človek človeku vlkom kvôli žiadnej ideológii, kvôli žiadnemu náboženstvu.

S úctou Váš Editor


Archív

Naspäť
do archívu Editora


Copyright © 2000—2006 Spoločnosť PROMETHEUS, Gunduličova 12, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk