Ľudské zmysly nás občas oklamú ale v celkovej štatistike pomeru omylov a správneho odrazu reality víťazi ich schopnosť reflektovať realitu správne, v opačnom prípade by sme boli mŕtvi a ľudstvo by dávno vyhynulo, alebo by sa vôbec nebolo vyvinulo. Preto dôverujeme svojim zmyslom.
Podobne je to i s vedou. Občas sa mýli, ale postupnými krokmi vedie ľudstvo k stále hlbšiemu spoznávaniu človeka, zeme, vesmíru… Vedci (skutoční) myslia, predpokladajú, skúmajú a ohlasujú svoje objavy keď sa opakovane uistili, že majú pravdu. Preto dôverujeme vede.
Myslím, myslíme, myslia a preto sa rozvíjame. Dôverujeme svojmu ľudskému mozgu schopnému racionálne myslieť a mali by sme si dávať pozor aby nás neoklamali emócie.
Veríme, že ráno „vyjde“ slnko a bude nový deň – i keď tu ja už nebudem. Nie je to slepá viera, ako viera v bohov. Je to očakávanie toho, čo pozorujú ľudia milióny rokov a budú pozorovať dovtedy, kým nezanikne ľudstvo alebo slnko – je to isté.
Slovo verím by si zaslúžilo aby sme ho používali v správnom kontexte. Nikdy nám nemôže poslúžiť, ako dôkaz, ako fakt, ako potvrdenie existencie niečoho, čo tvrdí tradícia. Tradície vznikajú a zanikajú s národmi, civilizáciami…
Viera v bohov je jedným z prejavov tradícii. V dejinách ľudstva sa bohovia objavujú a zanikajú aby ich nahradili iní, ktorí lepšie vyhovujú danej dobe. Človek vo svojich emóciách je náchylný veriť, že skutočne existujú, tak ako slnko – veď v nich verili ľudia dávno predtým než sa narodil, a budú veriť aj potom, keď už tu nebude. Kto vie dokedy ešte?
Niekedy sa ma netaktne pýtajú: Ste veriaci? Odpovedám: Som mysliaci!
S úctou Váš Editor
