Často počujeme, že argumentovať negatívnym pôsobením cirkvi v minulosti, je v súčasnosti neadekvátne, že napr. katolícka cirkev je iná ako bola v stredoveku… Má to slúžiť, ako obrana proti snahe nepustiť cirkvi k moci, ekonomickému a politickému vplyvu v spoločnosti, poukazovaním na ich postoje, reakcie a konanie v minulosti.

O tom, že cirkvi, ani katolícka a všetky k cirkvám pričlenené inštitúcie sa vôbec nezmenili nás môže presvedčiť napríklad aj spomínanie M. Zemana v knihe Jak jsem se mýlil v politice. Na stranách 108-109 svojich „memoárov“ píše:

„Katolická církev opustila úvahy o křesťanském milosrdenství a začala se domáhat polí a lesů. Klasickým příkladem byla situace, kdy administrativním omylem Federální shromáždení přiřklo řádu voršilek restaurační budovu Národního divadla. Milé voršilky začaly s touto budovou čile kšeftovat a nakonec ji – omyl neomyl – prodaly firmě Themos. Marně jsem ve Federálním shromáždení i jinde promlouval na téma apoštolské chudoby, citoval slova Písma ´Spíše projde velbloud uchem jehly, nežli bohatec, vstoupí do království nebeského´ a připomínal Františka z Assisi. Cirkevní preláti raději sloužili mamonu než bohu.“

Premýšľajme! História učí, že je lepšie poučiť sa z minulých skúsenosti ako veriť, keďže apel veriť často slúži rôznym príživníkom iba na to aby nás zbavili pozornosti a rozumného uvažovania. A spejúc k záveru, poučení históriou, odpovedáme na otázku v úvode: Nie! Cirkvám nemožno veriť, ani dôverovať! Nezabúdajte na často opakované, obrazné ale veľmi presné: Starého psa novým kúskom nenaučíš.