V najsevernejšom cípe nášho malého Švajčiarska, v jednom z najnábožnejších regiónov Slovenska, tam kde sa ešte stále rodia deti a návšteva kostola je bežnou dennou procedúrou takmer pre každého občana, ktorý vládze chodiť, sa udiala čudná vec.
V okresnom meste, ktoré má tri základne školy, z toho jednu cirkevnú, sa prejavil „syndróm ateizmu“. Do cirkevnej školy sa zapísalo menej prvákov ako vlani. Z celkového množstva 118 iba 15 prváčikov, ostatní si vybrali niektorú z dvoch štátnych škôl.
V regionálnych novinách citujú pani riaditeľku: „Ľudia vždy nechápu, čo je to chodiť do kostola a čo je mať živú vieru. U väčšiny katolíkov jednoducho viera nie je natoľko hlboká, aby pociťovali potrebu dať svoje dieťa do cirkevnej školy. Niektorým viera vlastne ani nechýba – veď máme televízor, počítače, načo sa zaťažovať Pánom Bohom.“
Komentár nie je potrebný. Kríza slovenského kresťanstva v kontexte celoeurópskej a svetovej krízy je zrejmá. Občan v demokratickom prostredí koná podľa svojho presvedčenia. Ak sa nemusí verejne prezentovať, ukazuje cirkevnej hierarchii, čo si myslí o jej predstavách na klerikalizáciu spoločnosti. Tento občan však nevystúpi verejne a nahlas.
Aj dnes potrebujeme odvážnych, ktorí nebudú mlčať. „Osvietenci neboli veľkí preto, že horlili proti povere a mnohí boli ateisti, ale preto, že boli demokrati, že rozbíjali okovy tradičných povier a predsudkov, hlásali vládu rozumu, večnej spravodlivosti a nepopierateľných práv človeka.“* Dnes sú týmito osvietencami humanisti, a teda i humanisti na Slovensku, aj keď to vždy nie je pohodlné.
