Belinskij kedysi napísal Gogoľovi, že Rusi nie sú veriaci národ, lebo môžu vyslovovať meno božie a pritom sa škrabať po zadku. Keď sa im to hodí, tak sa modlia a keď nie, tak si na modlitbu ani nespomenú. Tvrdí, že v národe je veľa poverčivosti ale ani stopy nábožnosti.
Mám pocit, že v našich končinách je to veľmi podobné. Po roku 1989 ako by sa národ „prebudil“ a keď sa už nemusel „báť“ komunistov stal sa veľmi zbožným: pedagógovia, umelci, politici..., všetci zamierili do kostolov a začali sa oháňať božím menom. Zároveň však začala rásť rozvodovosť, kriminalita všetkého druhu, láska k blížnemu sa začala prejavovať tak, že aj najbližší sa začali súdiť o piaď zdedenej pôdy.
Morálka a etika, ktorej nositeľom a jediným garantom má byť údajne náboženstvo sa v tomto „veriacom národe“ prejavuje v obrátenej podobe. A poverčivosť je úžasná. Dokonca aj veriaci vedci ako Grigar a Kapišinský sa zaradili medzi skeptikov a začali vystupovať proti všetkým tým nezmyslom od viery, že keď vám prejde cez cestu čierna mačka budete mať nešťastie, cez vieru v liečiteľov až po vieru v zázraky.
A tak v novej epoche „slobody a demokracie“ opäť vychádza, že „viera“ slovenského, či českého národa je užitočná hlavne cirkevnej hierarchii, ktorá si mastí brušká ale vôbec sa to neprejavuje v morálke a živote spoločnosti. Áno, viera je užitočná cirkvi a jej predstaviteľom, ktorí sa zamerali na kvantitu a chcú nás hlava-nehlava pokresťančiť.
Preto je jednou z úloh Spoločnosti PROMETHEUS zabrániť masovému „krsteniu“ národa, keď už nemá odvahu brániť sa tomu radový občan z obáv pred „verejnou“ mienkou, ani politik v záujme udržania „popularity“ medzi masami.
S úctou Váš Editor
